Knižnica spoza pultu

Ešte prednedávnom sa na filmových plátnach objavilo nové spracovanie literárnej klasiky Malé ženy od Louisy May Alcottovej . Bola som si tento film pozrieť napriek tomu, že som rovnomennú knihu nikdy predtým nevzala do rúk. Pri odchode z kina som bola príjemne prekvapená, a preto som sa rozhodla dať knihe šancu. Keďže medzitým sa situácia vo svete a aj u nás značne zmenila, zaobstarala som si domov nové vydanie, ktoré obsahuje nielen knihu Malé ženy , ale aj jej pokračovanie - Dobré manželky . Malé ženy boli knihou na objednávku Luoisa May mala napísať román pre dievčatá a mladé ženy. Inšpirovala sa vlastným životom, postava Jo je jej alter egom, a autorkine tri sestry boli predlohou pre zvyšné sestry Marchové. Prvý diel knihy vyšiel v roku 1868 a čitateľky ho prijali s takým nadšením, že sa dožadovali pokračovania, ktoré vzniklo už nasledujúci rok. Kniha mala veľký vplyv aj na výchovu v rodinách po celom svete, kde literárne postavy slúžili ako predloha pri riešení rôznych probl

Istota, že si môžeme požičať knihu v našej obľúbenej knižnici je v nedohľadne, možno nie je na zahodenie popozerať si knihy doma, mnohé stoja na policiach zabudnuté, ale máme ich doma práve pre to, že v svojom čase nám niečo ponúkli, niečím nás oslovili, niečo nám dali.  A tak ma napadlo, že vám niektoré z tých kníh pripomeniem. V období, keď som ja bola mladá, ak sa nám podarilo odstať si šoru na rohu Masaryčky, mali sme úlovok, s ktorým sa dá porovnať len dnešný úlovok Paralénu, či niekoľkých rúšok na tvár.  Tak poďme na to: ako jedna z prvých na mojej vrchnej polici mi padla do rúk kniha od Maria Puzza Šťastná pútnička . Puzzo patrí k naj čítanejším autorom nielen mojej generácie, jeho Krstného otca či už v knižnej, alebo filmovej podobe pozná asi každý čitateľ na 15 rokov. Ja mám ale najradšej knihu Šťastná pútnička. Puzzo je skvelý rozprávač, a tak vie neskutočne vtiahnuť do deja. Kniha opisuje pohnutý osud hlavnej hrdinky Lucie Santy a jej rodiny v prisťahoval

Ako som tak dnes zakladala knižky v britskom centre, pod ruku sa mi dostala práve táto. Nie viac ako 50 strán....a tak som si povedala, prečo nie? A prečítala som si ju. Je taká tenučká, že som to stihla počas svojej polhodinovej obednej prestávky. Viem, že mnohých odradí slovo feministka v názve, pretože toto slovo si ľudia často prekladajú ako ženu, ktorá neznáša mužov. To však nie je ani zďaleka pravda a v tejto knihe chce jej autorka ukázať, čo znamená, alebo skôr čo by mal znamenať feminizmus v súčasnosti. Táto knižka je vlastne upravenou verziou príhovoru, ktorý mala Chimamanda Adichie v roku 2012 na konferencii TedxEuston. Pri svojom vystúpení čerpala zo svojich skúseností a zážitkov ako mladá nigeríjska žena, ale i zo skúseností svojich kamarátok bez ohľadu na farbu pleti či národnosť. Hovorila o tom, aké veľké rozdiely sa robia medzi mužmi a ženami, či ide o prácu, spoločnosť alebo rodinu. Spomenula čo pokladáme za správne správanie u mužov a žien, a ako rôzne druhy sp

„Ve chvíly, kdy člověk stojí tváři smrti, se mysl vrací do minulosti. Hromadí se vzpomínky a člověk uvažuje: muj žiivot byl krátký, málo jsem toho stačil vykonat a teď mám smutným, žalostným zpusobem odejít ze světa... tak hloupě a nesmyselně, když teprve stojím na prahu života... a všechno z rozmaru toho předpojatého, tupého zákrsku předemnou, krerý je z vule škodolibého osudu ustanoven, aby rozhodoval o bytí a nebytí řádných lidí, z kterých ho všichni po inteligentní stránce dalece převyšují! A nikdo, nikdo se nedozví, co jsem musel v tomhle pekle snášet...“ Ako vidíte, zhodou veľmi šťastných okolností sme sa o osude ruského vojaka Andreja Pogoževa predsa len dozvedeli. Pogožev je jedným z veľmi mála sovietskych zajatcov, ktorému sa podaril úspešný útek, vďaka čomu mohol o hrôzach osvienčimského pekla po vojne podať šokujúce svedectvo a pomohol aj počas súdneho procesu vo Frankfurte nad Mohanom pri identifikácii viacerých nacistov, ktorí v tomto tábore smrti vykonávali ohav

„Je ťažké zhovárať sa so stromami. Nepotrpíme si na klábosenie. Tým nechcem povedať, že nedokážeme úžasné veci, veci, ktoré vy pravdepodobne nikdy nezvládnete. Kolíšeme čerstvo operené sovíčatá. Udržiavame nestabilné domčeky v korunách. V našich listoch prebieha fotosyntéza.“ Takto sa začína nádherný príbeh o velikánskom dube. Ľudia v jeho štvrti ho nazývajú „strom prianí“, pretože zvyčajne na prvého mája napíšu svoje želanie na kúsok látky alebo papiera a uviažu ho na vetvičku. Priania bývajú rôzne – veľké, bláznivé, sebecké, ale aj láskavé. Aby ste vedeli, nie je to len obyčajný strom, ale je aj domovom pre rôzne zvieratká a vtáky, napr. pre vranu Bongo, ktorá je jeho verná kamarátka.  „Je naozaj veľký dar, keď sa máte radi takí, akí ste.“ (Strom prianí, str. 54)  Príbeh poukazuje na ľudskú neznášanlivosť, netoleranciu prostredníctvom milého dievčatka, ktoré sa prisťahovalo s rodičmi do domu v blízkosti stromu. Samar je moslimka, ona a jej rodina je kvôli inému vierovyznan

„Dva roky po Blythově smrti jsem zavraždil svého mladšího bratříčka Paula, z naprosto odlišných a zásadnejších duvodu, než kvuli kterým jsem se zbavil Blytha a pak, po roce, jsem zabil svou malou sestřenku Esmeraldu, víceméňe z rozmaru. To je moje dosavadní skóre. Tři. Dávno už jsem nikoho nezabil, a nikoho už zabíjet nehodlám. Bylo to jen takové období v mém vývoji.“ Frank má šestnásť rokov a spoločne s čudáckym otcom bývajú na opustenom mieste pri mori niekde v Škótsku. Frank sa vo voľnom čase venuje zvláštnemu zariadeniu, do ktorého chytá osy a potom z nich veští budúcnosť. Frankov brat Erik ušiel z psychiatrickej liečebne a teraz každú chvíľu odniekadiaľ vyvoláva bratovi. Erik bol kedysi nadaným študentom, no po jednom z rozchodov s dievčaťom mu to preplo v hlave a teraz zo všetkého najradšej týra zvieratá a zvlášť psy. Frankov otec sa cez deň zaviera vo svojej tajnej pracovni, v ktorá ukrýva veľké rodinné tajomstvo. Frank sa vracia do minulosti, do obdobia, kedy zabil tri