Knižnica spoza pultu

Bieloruska Sviatlana Aľaksandravna Aleksijevičová dostala v roku 2015 Nobelovu cenu za literatúru. Dostala ju okrem iného za popis fenoménu homo sovieticus - človek sovietsky. Túto tému rozoberá nielen v knihe Časy zo secondhandu Koniec červeného človeka , ale aj v ostatných dielach. Nakoniec, spomína ju aj v knihe Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti). Nebudem tajiť, túto knihu som vzala do ruky po pozretí seriálu z produkcie HBO Chernobyl, ktorý vraj čerpal aj z nej. Ten príbeh predsa neskončil len tak. Vedela som, že v knihe z edície prekliaty reportéri od Absyntu musí byť viac ako na obrazovke. Nesklamala som sa. Svetlana Alexijevič zbiera príbehy. Taká bola aj kniha Vojna nemá ženskú tvár, ktorá bola v slovenskom preklade vydaná v roku 1990 a potom znovu, doplnená o vynechané časti, práve v roku 2015 . V nej ženy rozprávali o Veľkej vlasteneckej vojne (východný front 2. svetovej vojny). Ako ju ktorá prežila. Čo bolo dôležité vtedy a čo dnes. V knihe Černobyľská modl

Dovoľte, aby som vám predstavil hlavného hrdinu tohto príbehu, je ním Den - súkromné očko, všetkými masťami mazaný detektív, ktorý má rovnako istý a pohotový úsudok, ako má istú i pohotovú ruku pri streľbe. S jedným prípadom lúpežnej vraždy si Den nevie rady, chýbajú akékoľvek dôkazy a vyšetrovanie uviazne na mŕtvom bode, navyše ho jeho starý priateľ poprosí o pomoc v nanajvýš chúlostivej situácii: na sídle v jeho statku straší. V istej diabolskej izbe, kde malo dôjsť k dávnemu zločinu sa dejú vskutku diabolské úkazy. Počuť odtiaľ zvuky, zjavujú sa tu zlovestné zelené oči, prízrak rozpráva démonickým hlasom, dokonca akási neviditeľná ruka zaútočí na účastníkov seansy. V takejto situácii sa Den rozhodne na istý čas opustiť Varšavu, aby prišiel celej tej desivej záhade na kĺb. Nebudem vám vyzrádzať či sa jedná o rýdzu detektívku, kde zdanie klame a zdanlivo nadprirodzené sa vysvetlí racionálne, ako trebárs v preslávenom prípade Sherlocka Holmesa Pes baskervillský či Upír v Susse

Ktorý chlapec by nesníval o tom, že sa ocitne spolu so svojimi rovesníkmi na tropickom ostrove bez dohľadu dospelých? Presne to sa prihodilo skupinke anglických školákov po havárii lietadla nad Tichým oceánom v románe Boh múch od držiteľa Nobelovej ceny Williama Goldinga (1911 – 1993).  Na ostrove je ako v raji: slnko svieti, voda láka… rozum však protagonistom velí predovšetkým prežiť plus vrátiť sa domov. Ich počiatočnú bezstarostnosť vystrieda nutnosť zabezpečiť si potravu, postaviť prístrešie a pripomenúť sa okolitému svetu. Ohľadom priorít a spôsobov ich dosahovania však medzi chlapcami nevládne konsenzus. V prostredí súperiacich vôlí sú malí hrdinovia (a spolu s nimi aj čitatelia) konfrontovaní s otázkou, ktorú vôbec nie je ľahké vyriešiť: Na akých princípoch vybudovať aspoň dočasne fungujúcu spoločnosť, ktorá im zaručí prežitie v lone prekrásnej a zároveň krutej prírody? Civilizácia a pudovosť zápasia v každom jednotlivcovi, boj o moc v skupine vrcholí a navyše sa na ich m