Minulú stredu sme mali v knižnici opäť zaujímavú besedu. Tentokrát naše pozvanie prijala Hana Lasicová . Ako som smerovala na besedu vôbec som si neuvedomila, že som už okolo pani Lasicovej prešla aspoň dvakrát. Útle žieňa so širokým úsmevom som zaregistrovala až po jej príchode do miestnosti. Od prvého momentu som vedela, že táto beseda bude naozaj príjemná, zaujímavá a nepochybne veselá. Rozhovor sa niesol v priateľskom duchu, dozvedeli sme sa zaujímavosti nielen z profesijného života, ale aj zo súkromia. Hana si s láskou zaspomínala na svojho otca a jeho užitočné rady, pripomenula si aj Jula Satinského a radosť z detstva, kde bola na ulici obklopená množstvom detí z ďalších hereckých rodín. Debata samozrejme nemohla obísť literárne počiny od prvej knihy Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? až po knihu Slúžka . Hana písala mame maily o jej Erasmus pobyte a tá jej neskôr navrhla či by to nechcela vydať knižne. Tento večer sme mali šťastie a Hana nám dokonca prečítala úryvok