Pred nejakým časom nás v knižnici navštívil hovorca 5. pluku špeciálneho určenia. Sami sme nevedeli, čo máme od tohto stretnutia očakávať. Prišiel s ponukou prezentovať knihu, ktorú napísal bývalý branec Bohdan Cagáň o skúsenostiach z vojenskej služby, ktorú absolvoval práve v žilinských kasárňach.
Najskôr som si hovorila, že to určite nebude kniha pre mňa. Veď čo mám ja spoločné s vojakmi? Moja generácia už základnú vojenskú službu ani nezažila. Z detstva si síce ešte pamätám "civilkárov", ktorí sa kasárňam vyhli, ale inak o vojenčine neviem nič. Potom ale prišiel deň D, pred knižnicou zastavil obrnený transportér a ocitli sme sa v maskáčovom opare.
A tak som začala rozmýšľať. Ako to asi tí chlapci v uniformách prežívajú? Prečo sa pre také povolanie rozhodli? Kde berú odvahu skočiť z letiaceho vrtuľníku? Nemohla som odolať a knihu som si požičala a veru som ju aj prečítala za jedno popoludnie. Nebolo možné ju odložiť.
Autor popisuje, ako ho povolali (v podstate náhle), ako sa desil zoskokov, ako im všetci vraveli, že skákať nemusia, ak nebudú chcieť. Ako ich naučili prezlieť sa na 121, 122, 123. Klikovať na povel. Presúvať sa klusom. Ako sa človeku stane prirodzeným holá hlava a kanady.
Príbeh je taký "všedný" a práve tým je zaujímavý. Spoznávame iný svet, ktorý sa pre tisíce mladých mužov stal na niekoľko mesiacov úplne prirodzeným. Autor svoje zážitky podáva spôsobom, ktorý je pútavý a miestami znie ako guľometná paľba. Má spád a švih. Keď čítate, občas máte pocit, že robíte kliky spolu s vojakmi. Pri čítaní som sa väčšinou smiala, ale boli miesta, kde som sa musela zamyslieť. Či to všetko malo zmysel. A ak áno, tak aký.
Pozývam aj vás na výlet do našich kasární. Garantujem vám, že na rambo dráhu už nikdy nebudete pozerať rovnako.
Anička je knihovníčka so <3 na pravom mieste. Stará sa o dobrú reklamu knižnice všade, kam príde a nezaskočíte ju ani otázkou zameranou na španielsku literatúru, či Britský klub. Medzi jej záľuby patrí čítanie (veď sa to patrí), ale aj spoločenské hry, vedomostné kvízy, no a nezaostáva ani žehlenie.
PS: Varí výborne, hlavne cestoviny s paradajkovou omáčkou a sviečkovú :)
Najskôr som si hovorila, že to určite nebude kniha pre mňa. Veď čo mám ja spoločné s vojakmi? Moja generácia už základnú vojenskú službu ani nezažila. Z detstva si síce ešte pamätám "civilkárov", ktorí sa kasárňam vyhli, ale inak o vojenčine neviem nič. Potom ale prišiel deň D, pred knižnicou zastavil obrnený transportér a ocitli sme sa v maskáčovom opare.
A tak som začala rozmýšľať. Ako to asi tí chlapci v uniformách prežívajú? Prečo sa pre také povolanie rozhodli? Kde berú odvahu skočiť z letiaceho vrtuľníku? Nemohla som odolať a knihu som si požičala a veru som ju aj prečítala za jedno popoludnie. Nebolo možné ju odložiť.
Autor popisuje, ako ho povolali (v podstate náhle), ako sa desil zoskokov, ako im všetci vraveli, že skákať nemusia, ak nebudú chcieť. Ako ich naučili prezlieť sa na 121, 122, 123. Klikovať na povel. Presúvať sa klusom. Ako sa človeku stane prirodzeným holá hlava a kanady.
Príbeh je taký "všedný" a práve tým je zaujímavý. Spoznávame iný svet, ktorý sa pre tisíce mladých mužov stal na niekoľko mesiacov úplne prirodzeným. Autor svoje zážitky podáva spôsobom, ktorý je pútavý a miestami znie ako guľometná paľba. Má spád a švih. Keď čítate, občas máte pocit, že robíte kliky spolu s vojakmi. Pri čítaní som sa väčšinou smiala, ale boli miesta, kde som sa musela zamyslieť. Či to všetko malo zmysel. A ak áno, tak aký.
Pozývam aj vás na výlet do našich kasární. Garantujem vám, že na rambo dráhu už nikdy nebudete pozerať rovnako.
Anička je knihovníčka so <3 na pravom mieste. Stará sa o dobrú reklamu knižnice všade, kam príde a nezaskočíte ju ani otázkou zameranou na španielsku literatúru, či Britský klub. Medzi jej záľuby patrí čítanie (veď sa to patrí), ale aj spoločenské hry, vedomostné kvízy, no a nezaostáva ani žehlenie.
PS: Varí výborne, hlavne cestoviny s paradajkovou omáčkou a sviečkovú :)
Komentáre
Zverejnenie komentára