Trochu čudný román pre ženy

Poznáte názvy kníh? Výborne! Tak sa pozrite na text nižšie a tipnite si, koľko názvov kníh je  v ňom použitých. Tridsať? Toľko nie! Je ich oveľa viac! A všetky knihy s takýmito názvami sú vo fonde Krajskej knižnice v Žiline. Takže schválne – nájdete ich?

A rána sú tu tiché, pomyslela som si. Hľadela som sa na hlboké tiene nad jazerom, ktoré vyzerali akoby ich vytvoril z 50 odtieňov sivej ešte neprebudený maliar bojových scén. Tam, konečne ďaleko od hlučného davu som chvíľu spomínala na stratené ticho noci a počúvala sa, ako večne spievajú lesy. Kopce na obzore sa týčili ako búrlivé výšiny, dookola len pustanina a pole neorané. Brány noci sa zatvorili a nastúpilo čaro všednosti. Všetko je už odviate vetrom, uvedomila som si. Dobrý deň, smútok. Ale ráno neplačem...
Bola to noc temných klamstiev, počas ktorej som si toľkokrát opakovala neznámych nemiluj! V ten deň som však mala nejaké sushi v duši a cítila som v hrudi svoje zdochnuté srdce. Viete aké to je? Viete... kto to raz nezažil. Ten pocit obsahuje nejedna spoveď nemožnej matky. A ja som teda nemožná matka bola... v noci, vtedy v lese, určite. Veď som úplne zabudla na všetko, aj na svoje deti. Medzi nami dievčatami, hlavne na ich dvoch otcov. V mojom živote som totiž už stihla byť žena dvoch mužov (nie naraz!!) a predsa som si stále vo vzťahoch k ďalších mužom prihrievala svoju slepačiu polievku pre dušu. Ach, otcovia a deti moje. 
Som nenapraviteľná! Vždy som premýšľala, ako uloviť milionára a pritom som skoro vždy skončila až po uši zamilovaná. Ale ako sa to všetko začalo?
Barbie vás pozýva na oslavu, povedala mi v ten večer moja sestrička Laura a ja som hneď chytila druhý dych. Chceš ísť, Monika? Spýtala sa tak vážne, akoby mi kládla otázku za koho ísť. Jasné, predsa nie som idiot. U Barbie sa vždy schádzali všetci bývalí účastníci zájazdu, na ktorom najčastejšie padali slová Bonjour, la France a Chrám matky Božej v Paríži; organizovala ho pred rokom Barbiina firma vo Francúzsku. Barbiin dom v stráni pripomínal viac dom preludov ako dom snov. Pri vchode sa ako piliere zeme týčil čierny obelisk a vedľa sa pásli tri gaštanové kone. Kone v dnešných časoch! Ale červené víno tam vždy tieklo potokom a veď viete, na farme je zábava. Vtáky v tŕní spievali, vzduch tancoval ako vietor pískal a mne tá chvíľa vo vetre obsypala vlasy jabloňovým kvetom. Leto, čas lásky. Pobláznilo ma to! A teraz to už viem.... Nechcela som ťa stretnúť, bol si mojim omylom...V ten večer som to však ešte nevedela, tam na samote u lesa. Prišiel si k Barbie a s tebou aj tvoji traja kamaráti; boli ste muži bez žien, ale určite nie muži, ktorí nenávidia ženy. Naopak, každý z vás bol veľký milovník. Ale my dvaja sme mali oči len pre seba. Cez oči k tebe vchádzam, šepkal si mi. Len raz ma pobozkaj. Nemaj strach, opakoval si, Boh ochraňuje milencov. Aj takto, aj dnes, miluj blížneho svojho! Ale za tým všetkým bolo skryté: Nikomu to nepovedz. Veď aj hviezdy mlčia, nechávajú si svoje tajomstvá. Nepočula som, čo si nehovoril. Prečo si nešepkal: Nikto nie je ostrov a všetci hľadáme miesto pre svoje korene? 
Spomínam, keď zhasli hviezdy. Povedal si: budeš sa smiať, ale opúšťam ťa!  A odišiel si na letisko, smer Praha. Viem, o lásku sa neprosí. Láska je posledný most a ja som z neho spadla... Bol si mojim omylom, chcelo sa mi za tebou kričať. Stalo sa mi všetko, čoho som sa bála. Tak mi treba!
Milý čitateľ, nad Monikou je plakať prísne zakázané! Toto je bremeno, ktoré nenesieš, nesie ho ona. Veď si pochopil, že je to krásna nevernica? Možno je len nevera zločin a trest ju neminul. A okrem toho, láska je sliepka – je to vojna  a mier, cukor a soľ. 
Čo myslíte, je to /takmer/ pravdivý príbeh?

Koľko titulov ste našli?  90? Výborne! Takže nezabudnite - všetky ich máme v Krajskej knižnici v Žiline.

Trochu čudný román pre ženy.
 A rána sú tu tiché, pomyslela som si. Hľadela som sa na hlboké tiene nad jazerom, ktoré vyzerali, akoby ich vytvoril z  50 odtieňov sivej ešte neprebudený maliar bojových scén. Tam, konečne ďaleko od hlučného davu som chvíľu spomínala na stratené ticho noci a počúvala, ako večne spievajú lesy. Kopce na obzore sa týčili  ako búrlivé výšiny, dookola len pustatina a pole neorané. Brány noci sa zatvorili a nastúpilo čaro všednosti. Všetko je už odviate vetrom, uvedomila som si. Dobrý deň, smútok. Ale ráno neplačem...
Bola to noc temných klamstiev, počas ktorej som si toľkokrát opakovala neznámych nemiluj! V ten deň som však mala nejaké sushi v duši a cítila som v hrudi svoje zdochnuté srdce. Viete aké to je? Viete... kto to raz nezažil. Ten pocit obsahuje nejedna spoveď nemožnej matky. A ja som teda bola nemožná matka... v noci, vtedy v lese určite. Veď úplne som zabudla na všetko, aj na svoje deti. Medzi nami dievčatami, hlavne na ich dvoch otcov. Počas svojho života som totiž už stihla byť  žena dvoch mužov  (nie naraz!!) a predsa som si stále vo vzťahoch k ďalších mužom prihrievala svoju slepačiu polievku pre dušu. Ach, otcovia a deti moje.

Som nenapraviteľná! Vždy som premýšľala ako uloviť milionára a skoro som skončila až po uši zamilovaná. Ale ako sa to všetko začalo?
Barbie vás pozýva na oslavu, povedala mi v ten večer  moja sestrička Laura a ja som hneď chytila druhý dych. Chceš ísť, Monika? Spýtala sa tak vážne akoby mi kládla otázku za koho ísť. Jasné, predsa nie som idiot. U Barbie sa vždy schádzali všetci bývalí účastníci zájazdu, na ktorom najčastejšie padali slová Bonjour, la France a Chrám matky Božej v Paríži; organizovala ho pred rokom Barbiina firma vo Francúzsku. Barbiin dom v stráni pripomínal viac dom preludov ako dom snov, pri vchode sa ako piliere zeme týčil čierny obelisk a vedľa sa pásli tri gaštanové kone. Kone v dnešných časoch! Ale červené víno tam vždy tieklo  potokom a veď viete, na farme je zábava. Vtáky v tŕni spievali, vzduch tancoval ako vietor pískal a mne tá chvíľa vo vetre obsypala vlasy jabloňovým kvetom. Leto čas lásky. Pobláznilo ma to! A teraz to už viem... Nechcela som ťa stretnúť, bol si mojim omylom... V ten večer som to však ešte nevedela, tam na samote u lesa. Prišiel si k Barbie a s tebou aj tvoji traja kamaráti; boli ste muži bez žien, ale určite nie muži, ktorí nenávidia ženy. Naopak, každý z vás bol veľký milovník. Ale my dvaja sme mali oči len pre seba. Cez oči k tebe vchádzam, šepkal si mi. Len raz ma pobozkaj. Nemaj strach, opakoval si, Boh ochraňuje milencov. Aj takto, aj dnes miluj blížneho svojho! Ale za tým všetkým bolo skryté: Nikomu to nepovedz. Veď aj hviezdy mlčia, nechávajú si svoje tajomstvá. Nepočula som, čo si nehovoril. Prečo si nešepkal: Nikto nie je ostrov a všetci hľadáme miesto pre svoje korene? 
Spomínam, keď zhasli hviezdy. Povedal si: Budeš sa smiať, ale opúšťam ťa! A odišiel si na letisko, smer Praha. Viem, o lásku sa neprosí. Láska je posledný most a ja som z neho spadla... Bol si mojim omylom, chcelo sa mi kričať. Stalo sa mi všetko, čoho som sa bála. Tak mi treba!
Milý čitateľ, nad Monikou je plakať prísne zakázané! Toto je bremeno, ktoré nenesieš. Nesie ho ona. Veď pochopil si, že je to krásna nevernica? Možno je len nevera zločin a trest ju neminul. A okrem toho, láska je sliepka – je to vojna a mier, cukor a soľ.
Čo myslíte, je to /takmer/pravdivý príbeh?


Zuzku čitatelia nestretávajú často. Pracuje v kancelárii na metodickom oddelení a tak ju môžete stretnúť iba jednu sobotu v mesiaci. Nepohrdne však žiadnym podujatím pre deti, či dospelých a robí aj trénerku pamäti. Má rada dobrú literatúru a našu knižnicu.