Kniha Janne Teller, ktorá má len 125 strán, vyšla v 30 krajinách, predalo sa z nej viac ako 1,5 milióna výtlačkov, vyrobili z nej vyše 150 divadelných adaptácií, dokonca bola sfilmovaná a preklad do slovenčiny podporil Fond na podporu umenia, to sú myslím dosť presvedčivé kritéria na prečítanie si toho podľa mňa „severského filozofického trileru“.
Úplne s prehľadom mi vošla do kabelky a zobrala som ju so sebou na dlhšiu cestu autom, samozrejme som mala šoféra. Tešila som sa, ako mi prejde rýchlo cesta. No po 2 a 1/2 hodine som knižku zhltla a ďalšie dlhé hodiny som sa snažila „stráviť“, čo som práve prečítala a upratať si pocity, ktoré by som nazvala viac ako zmätočné.
Ruku na srdce, kto z nás si nikdy nepoložil otázku: Aký ma vlastne život zmysel? Každý sme sa už určite ocitli v situácií, keď nám niečo nevyšlo – v škole, v práci, vo vzťahoch. Mnohých z nás v živote postihla strata niečoho alebo niekoho, čo bolo pre nás dôležité a veľmi nás to ranilo. Vtedy sa otázka zmyslu života neústupčivo vtiera a dožaduje sa odpovede filozofa v nás.
A táto kniha je práve o zmysle života. Ale toto už nie sú len neškodné úvahy pri pohári vína s priateľmi, keď debatujeme o tom, kto sme a kam kráčame. Toto sa vryje pod kožu.
Žiak 7.A Pierre Anthon jedného dňa odišiel zo školy, vyliezol na slivku a vykrikoval z nej na ostatných:
„Na ničom nezáleží, pretože všetko sa začína len preto, aby to skončilo. V okamihu, keď ste sa narodili, začínate umierať. A tak je to so všetkým.“
Po týchto slovách som knihu aj na chvíľu odložila, lebo pesimistov je plný svet, všetci chcú mať všetko a byť šťastní, ale nevedia, že byť šťastný nie je trvalý stav, sú to len okamihy v živote, z ktorých sa máme tešiť. (aj to som niekde čítala:))
Predsa som knihu opäť otvorila a už som ju nepustila z ruky.
Spolužiaci sa rozhodli Pierra presvedčiť, že predsa len na niečom záleží a začali do opustenej píly znášať veci, ktoré boli pre každého z nich veľmi dôležité. Hmatateľný dôkaz je predsa presvedčivejší ako slová.
Kopa „vecí, na ktorých záleží“ začala rásť. Zahájil ju Dennis svojou milovanou zbierkou kníh, a keďže vedel, Sebastian má veľmi rád svoj rybársky prút, tak mu ho prikázal obetovať. A Sebastian vedel, že Richard zbožňuje svoju čiernu futbalovú loptu. A Richard vedel, že Laura stále nosí africké náušnice s papagájom. Pre každého z nich bola tá ich vec bytostne dôležitá a vzácna, a preto frustrované z jej straty, začali dávať príkazy na obetovanie čoraz temnejších a krutejších vecí. Oveľa krutejších.
A to už nebudem prezrádzať. V tejto časti knihy som už prestala vnímať okolie, ale priznám sa, veľakrát som knihu musela zatvoriť a predýchať to, čo som si práve prečítala. (Opäť som sa raz zamyslela nad tým, prečo sú severskí autori, takí krutí. Žijú v krajinách, o ktorých sa tvrdí, že sú tam najspokojnejší ľudia a napriek tomu toľko mrazivých a krutých scén.)
Presvedčia spolužiaci Pierra kopou „vecí, na ktorých záleží“? Nepoviem. Ale jedno prezradím. Táto kopa je veľká, veľmi zapácha a vytekajú z nej rôzne lepkavé a nechutné tekutiny aj ľudského pôvodu,a múzeum za ňu ponúka 3,6 milióna dolárov a zo spolužiakov sa stávajú nekontrolovateľní násilníci.
V tejto knihe zmysel života nenájdeme. Kniha je len odrazom súčasnosti a v hlavných hrdinoch - deťoch nastavuje obraz mnohých nevšímavých, chladných a krutých dospelých. Z mladých v podstate zločincov sa stávajú hrdinovia a mám pocit, že autorka takto kruto apeluje na benevolenciu a nevšímavosť rodičov voči svojim deťom.
Od knihy som čakala nejaký „pompéznejší záver“, ale napriek tomu si ju budem dlho pamätať. (Ale to, čo urobila rozprávačka Agnes príbehu na záver Pierrovi, by som urobila aj ja J. Takýto Pierrovia, ktorí si sedia na strome a okolo nich všetko „ľahne popolom“ si iné nezaslúžia.)
V roku 2022 bol podľa knihy Nič nakrútený film, ale viem, že ja ho vidieť nechcem. Alebo?!
Komentáre
Zverejnenie komentára