Ako som naučila plyšového macka filozofovať

Zobrala som svojho macka z police, zabalila som ho do tašky ako výstavný artikel a vybrali sme sa spolu do knižnice. Knihovníci v našej knižnici totiž urobili výstavu z hračiek, s ktorými sa hrali v detstve. V trolejbuse som tašku hodila vedľa seba na sedadlo a zrazu som si to uvedomila. Veď ja tu hádžem o stoličku 50 ročného hračkárskeho starčeka! Čo na to jeho plyšové kosti? Ak mi spadol na zem v škôlke, kde sme sa spolu zoznámili, nič sa nedialo, bol mladý, ale teraz? Veď už oslávil polstoročnicu! Keď som ako 6 ročná absolventka opúšťala materskú škôlku, darovala mi ho pani učiteľka. Potom počas školy som ho mala hodeného niekde medzi hračkami, opustila som ho počas vysokej školy, odišla som do hlavného mesta a ako v romantickej dráme vrátila sa k nemu s bruškom a s dieťaťom. Musel sa zmieriť s tým, ako svojmu synovi vnucujem vláčiky, autíčka a iné hračky, iných mackov.

Napriek všetkému, veľa sme si s mojim mackom navzájom dali. Dovolím si to písať aj za neho. On bol tým objektom, ktorý som v detstve hladkala, naťahovala, žalovala sa, ak niečo nebolo v poriadku či vyznávala som mu detskú lásku. A medvedík nechcel nič. Stále mal na tvári ten polosmutný láskavý úsmev a nikdy nemal chuť buchnúť si plyšovou labkou po čele, ak som urobila niečo zlé. Teda, aspoň mi to nikdy nepovedal. Urobila som chybu? No a čo! Neurobila som chybu? No a čo!

A čo som mu dala ja? Naučila som ho čítať! Sedel vedľa mňa, keď som čítala Danku a Janku, a zistili sme spolu, že všeličo sa na tomto svete stáva. Dostali sme sa spolu na Tajomný ostrov kostier a odhaľovali iné záhady s Troma pátračmi. V Amerike sme boli! S Winnetuom! Bože, my sme toho precestovali. A potom - tá láska! Zistili sme, ako sa bozkávala Angelika, kto bola zamilovaný do Gričskej čarodejnice, stáli sme v klietke hanby na námestí v Levoči, vyzváňali s Hrbáčom v Notre Dame až kým sme zistili, že už toľko romantiky v živote nepotrebujeme. Prišli detektívky, macko spoznal 10 černoštekov, cestoval v Orient Exprese, riešil prípady s detektívom Perry Masonom. Keď bolo treba, naučil sa byť aj praktický, pribudla Veľká kniha matky a dieťaťa, Bylinky z božej lekárne. Macko to všetko videl! Obzvlášť sa tešil, keď som začala čítať synovi o mackovi Uškovi a nenudil sa ani pri Harry Potterovi. Z poličky nad posteľou sa pozeral a lúskal s nami písmenká. A vďaka mne si aj trochu zafilozofoval, porozprával sa s Bohom, zabŕdol do východnej filozofie, testoval hĺbky svoje duše.

Macko, veď ty máš vďaka mne naplnený život! Prosím, ak ho uvidíte v knižnici vo vitríne, pokojne si k nemu sadnite a začnite debatu. O všeličom, veľa toho vie. Mám pocit, že pochopil oveľa viac, ako ja. Nevadí, že sa bude tváriť stále rovnako a len sa na Vás pozerať trochu poškodeným očkom. Nedajte sa zmiasť. Môj macko už toho zažil naozaj veľa!