Alena Mornštajnová: Hana

Knihu Hana som si prvýkrát všimla v kníhkupectve v čase jej vydania (v roku 2017). Obsah ma zaujal, ale povedala som si, že sa k nej vrátim inokedy. A tak sa aj stalo. Požičala som si ju o tri roky neskôr z našej knižnice a vôbec to neľutujem. Už prvá kapitola ma pohltila, otáčala som stránku za stránkou a čakala som, ako sa to celé skončí. Pri prerušení čítania som sa tešila na pokračovanie, ku knihe som si sadala s pocitom zvedavosti a napätia.

Autorka Alena Mornštajnová je skvelá rozprávačka. Vyrozprávala nám osud deväťročného dievčatka, ktoré sa stalo sirotou. Jej rodičia a dvaja mladší súrodenci zomreli na týfus. Táto tragická udalosť ju pripútala k tete Hane, ktorú okolie považuje za veľkú čudáčku. Nikto však netuší, čím všetkým si musela prejsť počas 2. sv. vojny. Spisovateľka to výstižne vyjadrila aj v týchto vetách: „Duše, která dělá člověka člověkem, ve mně nebyla. Odjela s mou rodinou na východ, ztratila se v ulicích terezínského ghetta, uvízla v dobytčím vagonu mířicím na východ, rozpustila se v táborovém bahně a shořela v osvětimských pecích.“ (str. 280) Jednotlivé časti príbehu postupne do seba zapadajú a odkrýva sa nám tak celá rodinná história. 

Román Hana nie je len o hrôzach holokaustu, ale aj o tom, aké je dôležité poznať svoje korene – život svojich predkov, o tolerancii, vzájomnej pomoci, pochopení a zbavení sa predsudkov. Ak by som mala knihu ohodnotiť známkou od 1 do 5, tak by som jej dala najvyššie hodnotenie.