Jednota filosofické zkušenosti - Gilson, Étienne

Kniha Jednota filosofické zkušenosti vychádza zo série prednášok, ktoré Étienne Gilson (1884 – 1978) vyriekol na Harvarde v roku 1936. Francúzsky mysliteľ a historik filozofie v tomto diele dospieva k záveru, že metafyzika ako veda – podľa ideálov Platóna, Aristotela a Tomáša Akvinského – nie je ani v princípe nemožná, ani nie je vecou minulosti. Činí tak na základe dôkladnej analýzy a komparácie dejín filozofických skúmaní od vrcholného stredoveku po 20. storočie.

Gilson hľadá zákonitosti filozofického vývoja, nazýva ich „zákonmi vyvodenými z filozofickej skúsenosti“ a chápe ich ako trvalé pravidlá pre dosahovanie úspechov v metafyzickom bádaní.

Prierez dejinami filozofie v autorovom podaní ani zďaleka nepôsobí ako prechádzka ružovou záhradou. Dejiny myslenia sú dejinami zlyhaní metafyziky a následných prechodov k rôznym podobám skepticizmu. Metafyzika zákonite stroskotáva vždy, keď na jej miesto niektorý filozof dosadí jednu zo špeciálnych vied. Gilson tak uvádza na scénu termíny logicizmus (Abélard nahradil metafyziku logikou), teologizmus (al-Ašʿarí, al-Ghazzálí či Bonaventura dosadili na miesto metafyziky teológiu), psychologizmus (Ockham), matematizmus (Descartes), fyzicizmus (Kant) a sociologizmus (Comte). Mikuláš z Autrecourtu, Duns Scotus, Malebranche, Hume alebo Hegel – to je len zopár ďalších velikánov, ktorých pôsobenie Gilson rozoberá v nadväznosti na hlavné orientačné body, vytýčené vyššie uvedenými redukcionistickými „izmami“.

Čítanie Gilsonovho diela nie je realizovateľné bez vynaloženia značnej námahy, úsilie vytrvalého študenta však dospeje k bohatej odmene. Autorov rozbor filozofických otázok je častokrát pre neodborníka príliš detailný, no v knihe môže objaviť niečo pre seba aj filozoficky menej erudovaný čitateľ, lebo štýl pisateľa je elegantný, živý a cítiť z neho zaujatie pre vec. Gilsonovi je vlastná pokora spojená s neustálym nadhľadom a štipkami láskavého humoru. Historické súvislosti mu zo zreteľa neunikajú a čochvíľa nám servíruje zaujímavosti zo života mysliteľov. Na ilustráciu si dovolím uviesť krátku ukážku:

„Máme tu troch teológov, jedného moslima, jedného katolíka a jedného protestanta, z ktorých každý by druhých dvoch bez milosti poslal do pekla, ale ktorí nemôžu nesúhlasiť s tou istou filozofiou, a to práve preto, že ich filozofia bola filozofiou teológov. S trochu menším nadšením pre Božiu slávu, alebo skôr s väčšou dávkou zdravého rozumu by si títo traja muži [al-Ašʿarí, Nicolas Malebranche, Cotton Mather – moja pozn.] boli nepochybne uvedomili, že likvidácia príčinnosti znamená nakoniec likvidáciu prirodzenosti, a tým aj vedy spolu s filozofiou. Aj fyzický svet, ktorý síce má zákony, avšak tieto zákony nie sú vpísané priamo do povahy vecí, je svetom bez vnútornej nutnosti a pochopiteľnosti, a teda neprístupný rozumovému poznaniu. Ruka v ruke s takýmito teológiami ide vždy skepticizmus, a to je pre filozofiu veľmi zlé – je to však pre náboženstvo lepšie?“ (s. 42-43)

Gilson je neraz ťažko parafrázovateľný, lebo pocit, že „trafil klinec po hlavičke“ sa pri jeho čítaní dostavuje veľmi často. Táto kniha a obzvlášť jej posledná kapitola je zásobárňou unikátnych postrehov a precízne vyargumentovaných úsudkov. Avšak namiesto toho, aby som na tomto mieste odcitoval text celého diela, odporúčam vám prečítať si ho a obmedzím sa na doslovné uvedenie len azda najslávnejšieho a najčastejšie uvádzaného Gilsonovho záveru: „Filozofia vždy pochováva svojich hrobárov.“ (s. 201)

Tibor bol našim dlhoročným kolegom a knižnicu doteraz navštevuje pravidelne. Zablúdi najmä do oddelenia filozofie a histórie, kde ho lákajú hlavne Kelti a Vikingovia.