Áno, aj to
sa môže stať, a keďže som knihovníčka, (nielen) toto ma na knihe JojoMoyesovej zaujalo. Boj o budúcnosť knižníc. Vedeli ste, že som na
vymretie? Teda – moje povolanie je na poprednej pozícii v rebríčku
povolaní, ktoré sú v informačnej spoločnosti určené na zánik. Knihovníci vraj
nebudú. Nebudem. Zatiaľ však žijem a napriek
ponurej prognóze sa stále dokážem tešiť
zo svojej práce (aj) vďaka mnohým knihám.
Jednou z nich bol počas týchto Vianoc román Stále som to ja.
Priznajte
sa, dámy, ktorá z vás nešla do kina na film Predtým, ako som ťa poznala alebo neprelievala slzy pri
predvianočnej televíznej obrazovke. Will Traylor, po osudovej nehode pripútaný na invalidný vozík si dobrovoľne vyberá smrť, hoci mu do života
práve vošla životná láska, Louise. Will však naprijíma kompromisy ani polovičatý
život. Filmový príbeh sa teda končí smrťou. Román
s rovnakým názvom mal pokračovanie (Čo bolo potom), v ktorom sa
Louise dramaticky vyrovnáva s Willovou smrťou a nachádza nové životné
smerovanie vo vzťahu so záchranárom Samom. Ale ani optimistický záver druhej
knihy autorke nestačil. A pri pohľade na tretiu časť vás možno napadne: Čo
ešte?? Bolo potrebné otvárať to, čo už
bolo uzavreté?
Poviem vám, čo si o tom myslím ja. Pre mňa sú knihy ako
jedlo. Rozpustia sa mi na jazyku a zabalia mi celé telo do pocitov. Niekde
vo mne sa usadia a ja ich trávim, čerpám z nich energiu možno podvedome aj
celé roky.
Najradšej mám, keď sú moje pocity ako droga a kniha ma tak vtiahne
do seba, že len čo ju púšťam z ruky, chcem čítať znova. Stále som to ja bola pre mňa do určitej
miery drogou a vôbec som neľutovala, že si Jojo Moyesová dala takú námahu aj do tretice. Prečo? Kniha mala spád. Čítala sa ľahučko a pritom niekde
v pozadí človek cítil, že to všetko nie sú len plytké slová obaľujúce
plytký obsah. Tak ako predchádzajúce časti mala v sebe humor, ktorý nebol
prvoplánový, ale schovaný v dialógoch či komentároch. Humor, ktorý je oveľa výraznejší v knihe ako vo filme, a nielen preto
v tradičnom boji kniha - film u mňa jednoznačne zvíťazila kniha.
Čo ešte bolo výrazné? Kniha mala v sebe
ľudskosť. Hlavná hrdinka nekoná
komplikovane, ale človek cez ňu cíti, že tak to je správne, že tak to má byť.
Čo dávaš, to dostaneš – a to vo viacerých vzťahoch, ktoré sa jej podarilo
vybudovať či zbúrať. Kniha mala v sebe jednoduchosť. Opäť som cítila „obyčajnosť“
jej rodiny, ktorá vo mne chvíľami vyvolávala pocit, že tieto situácie trochu
poznám. Aj takéto je škrobené a konzervatívne Anglicko? Čo však bolo špecifické v tretej časti bol New York, kam sa dej presunul a ktorého vykreslenie dávalo pocit, že už ho trochu poznáte. Kniha
opisuje súčasnú vyššiu americkú
spoločnosť, v ktorej je niekedy všetko-obaľujúce pozlátko rovnako dôležité
ako honba za kariérou a tvrdá drina. Zaujímavé miesto zaberá móda, a
to ako prejav originality a sebavyjadrenia. Ak máte teda radi jedinečné
a pekné veci a radi si v tejto oblasti cvičíte fantáziu, určite
si s Louise prídete na svoje.
Teda, v skratke dej – Louise
odchádza do New Yorku za prácou ako spoločníčka do bohatej rodiny, práca aj
vzťah so Samom sa jej zrúti a musí si veľa veci budovať odznova. Ako to
dopadne, to neprezradím, však aj život je niekedy ako detektívka, na ktorej
konci čaká rozuzlenie. Dočasné? Uvidíme, či sa s ním Jojo Mayesová zmieri.
A možno zbadáme niekedy na pulte kníhkupectva či v knižnici ďalšiu časť a opäť si povieme
Čo ešte?
A knižnica?
Bola vykreslená ako komunitné miesto, kam chodili ľudia z okolia za
vzdelaním, prácou, oddychom a ktorej ďalšiu existenciu riešila mestská
rada. Vďaka Louise bude tá knižná knižnica
pokračovať vo svojej činnosti ďalej, a to ma potešilo. Teda, ak by
som bola americká knihovníčka a žila v knižnom New Yorku, asi by som
ešte nevymrela J.
A čo sa týka mojich pocitov, ktoré som mala pri čítaní knihy? Boli jednoducho napriek trošku filmovému koncu (pochopíte pri čítaní) dobré.
A čo sa týka mojich pocitov, ktoré som mala pri čítaní knihy? Boli jednoducho napriek trošku filmovému koncu (pochopíte pri čítaní) dobré.
Zuzku čitatelia nestretávajú často. Pracuje v kancelárii na metodickom oddelení a tak ju môžete stretnúť iba jednu sobotu v mesiaci. Nepohrdne však žiadnym podujatím pre deti, či dospelých a robí aj trénerku pamäti. Má rada dobrú literatúru a našu knižnicu.
Komentáre
Zverejnenie komentára