Knihovník a zároveň literát, to je síce veľmi zvláštny živočích, ale nie je to zas nijako vzácny druh. Určite nie tak, ako by ste si mysleli. Výskyt tohto čudného tvora je však obmedzený na isté kultúrne inštitúcie, takže je len pochopiteľné, že príslušníci svojho cechu sa navzájom poznajú, či už z literárnych klubov, súťaží, časopisov alebo priamo z pracoviska. Už ani nepočítam, koľko mojich známych, kamarátov a priateľov publikovalo… vždy je však pre mňa milou, ba priam sviatočnou príležitosťou, prečítať si knihu s ich podpisom a venovaním.
Bude to možno znieť cynicky, no pri literatúre ide u mňa aj priateľstvo bokom - nikdy by som nepropagoval knihu, ktorá „na to nemá“. Keď niektoré dielo nedosahuje potrebnú úroveň, treba to povedať. A naopak, ak je dobré, netreba o tom mlčať. Knihy sú tu preto, aby sa čítali. Tak len nech sa o nich rozšíri povedomie!
Útla zbieročka jedenástich krátkych poviedok (Tieň na úteku – Miloš Zvrškovec) a próz ponúka viac než by ste podľa jej sympatického formátu a neveľkej hrúbky očakávali. Podľa mňa je to literatúra, a nie len nejaké „písačky“. Kniha obsahuje texty, ktoré vás pobavia nápadom, prekvapia pointou, a (v dobrom) zarazia spracovaním. Svedčia o obrovskom množstve svetovej beletrie, ktorú má autor načítanú a dokazujú aj to, že nielen remeselne, ale aj umelecky vie presvedčivo zvládnuť ten pútavo-nevďačný útvar menom poviedka.
Kedysi tak preferovaná poviedka dnes ťahá za kratší koniec s románom, ale práve na poviedke najlepšie vidno, do akej miery si autor osvojil svoju literárnu profesiu. Na malom priestore sa dá toho vypovedať mnoho, a iba na pár stranách dokáže šikovný spisovateľ podať takú smršť emócii a vyjadriť takú škálu myšlienok, že mnohí urozprávaní, nekonečne opisní autori by len v tichosti závideli. A presne takáto je i Milošova zbierka.
Nebudem ale spievať iba ódy; ako to vo väčšine prípadov býva, nie každý príspevok je na rovnakej úrovni. Niektoré sú dobré viac, iné menej, sú tu i dve, ktoré ja osobne považujem za slabé, ale sú tu aj také, ktoré by som neváhal označiť za doslova vynikajúce. Zo všetkých spomeniem tie, ktoré na mňa spravili najväčší dojem. A to je iste existenciálna a drsná, vyložene brilantná poviedka Manifest samovrahov tretieho tisícročia, ktorá srší až čiernou iróniou a poteší vás briskným záverom ako vystrihnutým z poviedok Roalda Dahla. Nihilisticky vyznievajúci Smutný večer je elégiou za dávno zničeným vzťahom, poviedka, ktorá nielen rozosmutní, ale aj vydesí. Naopak eponymný Tieň na úteku ma neoslovil a zbierka obsahuje určite silnejšie kusy.
Ako celok táto kniha rozhodne stojí za to, a ja môžem len s upokojením konštatovať, že môj kolega a kamarát je zdatný prozaik. A povzdychnúť si nad tým, že teraz už takmer netvorí… (dúfam, že bude toto čítať a vstúpi si do svedomia)
Komentáre
Zverejnenie komentára