Dánske verejné knižnice ročne navštevuje asi polovica populácie. Na Slovensku je to podľa údajov bývalého Inštitútu kultúrnej politiky iba zlomok, asi 7 %. V septembri som mala možnosť vďaka programu Erasmus+ vycestovať do Dánska a posvietiť si na to, ako to tí Dáni robia. Za týždeň sme s kolegyňami z Krajskej knižnice v Žiline prešli niekoľko knižníc v Kodani, v Aarhuse (v druhom najväčšom meste Dánska) a maličkom mestečku Silkeborg, v ktorom napríklad do knižnice chodí až 58% obyvateľov. Videli sme veľké a moderné knižnice, ale aj menšie provinčné knižnice. Všetky mali spoločné niečo, čo vo mne silne rezonovalo. A nie, nemyslím všadeprítomný očarujúci dánsky dizajn. Ako mama dvoch školopovinných detí som často v situácií, kedy potrebujeme knihy a encyklopédie na školský projekt. Nemáme však kedy ísť do knižnice, program je plný; škola, práca, krúžky. Záchranou je často stará mama, ktorú vyšlem na dôležitú misiu - pre knihy. V Dánsku by to nemusel byť problém. Do knižnice v Silkeborgu...
Názov knihy by sa dal preložiť ako "Bez Teba, niet nás". Je to verš piesne k vodcovi, ktorá sa podľa autorky Suki Kim často ozývala chodbami univerzity, na ktorú prišla učiť. Táto univerzita v Pchjongjangu vzdeláva synov vládnucej triedy - mladí muži si užívajú privilégiá, ktoré vo svetle západného sveta pôsobia skromne. Autorka je etnická Kórejka, ktorá sa do Severnej Kórey dostala ako učiteľka angličtiny, súčasť kresťanskej misie. Sama však kresťanka nie je. Svoje myšlienky tak musí ukrývať nielen pred režimom a svojimi študentami, ale aj pred svojimi kolegami. Svojich študentov má však veľmi rada, oslovuje ich mladí džentlmeni a v knihe uvažuje nad tým, aký iný by bol ich život na inom mieste. Opisuje aj ich spoločné hodiny, či obedy, premýšľa, čo im ešte môže povedať a čo ich v budúcnosti môže ohroziť. Kniha je iným opisom situácie v Severnej Kórey. Ostatné knihy, ktoré som na túto tému čítala boli zvyčajne príbehy utečencov, ktorí nezvládli tvrdý život chudoby v regióno...