Hiro Arikawa: Zápisky cestujúcej mačky

Okolo tejto knihy Hiro Arikawa som chodila viackrát, keď som ešte počas leta pracovala na úseku beletrie. Musím povedať, že ma hneď zaujala minimalistická, ale zato pôvabná obálka knihy. Drobná mačka a čerešňové kvety na mňa pôsobili pútavo. Po prvom prelistovaní moje srdce mačkárky zajasalo „jéééj, príbeh je písaný z pohľadu kocúra :)“ Koľkí z vás, ktorí majú doma nejaké zvieratko, sa neraz zamysleli, aké by to bolo, keby nám tak rozumelo a keby sme si mohli s ním prehodiť pár slov? No ja som sa teda nad týmto pri našej mačke zamyslela niekoľkokrát. O to viac ma táto kniha začala lákať.

Kniha nám rozpráva očarujúci príbeh priateľstva medzi človekom a mačkou. Je o mužovi v strednom veku menom Satoru, ktorý nájde na ulici túlavého kocúra a ujme sa ho. Pomenuje ho Nana, čo znamená v japončine „sedem“ podľa jeho zahnutého chvosta v tvare sedmičky. Vzniká medzi nimi krásne priateľstvo a kocúr z ulice nájde u Satorua vysnívaný domov. Naraz sa však dozvedáme, že sa ich cesty musia rozdeliť. Ale prečo, keď je im spolu tak dobre? Autorka sa neponáhľa s odpoveďou na túto otázku. Príbeh ma tak držal v napätí a chcela som vedieť, či sa mi potvrdí to, čo som si myslela.

Satoru po piatich rokoch spoločného života zbalí kocúra do prepravky, sadnú do striebornej dodávky a vydávajú sa na cestu naprieč Japonskom, aby pre neho našli nového majiteľa. Nie je to len cesta naprieč krajinou, ale aj naprieč celým životom hlavného ľudského hrdinu. Vezme nás k svojim kamarátom a známym z detstva a mladosti a dozvedáme sa viac o jeho živote, pocitoch, láske k zvieratám. S jeho priateľmi spomíname na detstvo a školské roky. Páči sa mi poetické vykreslenie krajiny a miest. Zároveň je to také čisté a možno aj japonsky strohé písanie.

Hoci ma príbeh skôr dojímal, v knihe sú miesta, kde som sa dobre zasmiala. Autorka dokonale vystihla povahu mačky a bavilo ma to mačacie premýšľanie a komentovanie okolitého sveta. Nana zažíva vďaka tejto ceste mnoho zážitkov s jeho človekom. V celej knihe cítiť ich hlboký vzťah, priateľstvo a spoločne strávený čas.

Pri knihe si prídu na svoje všetci milovníci mačiek, ale nie je vyslovene iba pre nich. Na konci knihy som si pomyslela, že do príbehu k Satoruovi by sme si mohli dosadiť ktorúkoľvek bytosť, ktorú najviac milujeme a výsledný emočný zážitok by mohol byť rovnaký. Prečo sa však raz aj to najsilnejšie puto musí pretrhnúť? Snáď tým, že to je kniha práve o pute medzi človekom a nemou tvárou, nás tento príbeh dojíma ešte viac, keďže zviera nám nedokáže povedať, čo cíti.