Predstavte si...

Predstavte si (aj ja si to len predstavujem), že ste knihovníčka a strašne, ale strašne vám jedného dňa začne búchať srdce, až tak, že idete k lekárovi. Lekár najprv s hrôzou pozrie na vás a neveriaco krúti hlavou, že ešte s takým pulzom žijete. Schová fonendoskop, vytiahne injekciu a len tak mimochodom sa opýta, kde robíte. „V knižnici? Vy robíte v knižnici? A čo teda robíte tu? Pani, veď vy nemôžete mať stres, vy musíte byť zdravá!!“  Injekciu rýchlo zabalí späť a Vás pošle tiež späť, do práce. 

Knihovník predsa nemá stres a teda nespĺňa najzákladnejšiu  a najpoužívanejšiu príčinu modernej choroby. „Nestresujte sa, pani!“, vám teda nemôže povedať, a tak za vami aspoň zakričí „A schudnite“! Prejdete si rukami po 55 kilovom tele a rozbehnete sa do práce, lebo beh je energeticky výdatnejší. Búšenie -nebúšenie, srdce - nesrdce, ak ste knihovníčka, nemôžete zomrieť na infarkt. A ak ste knihovníčka a navyše ste chudá, nestanoví vám diagnózu nik. Zomriete a lekári vám vhodia do truhly papierik pre sociálku, že od 1-ho ste práceschopná. Preto som začala aspoň viac jesť, nech mi majú čo vypísať do príslušnej kolónky. Ujedla sa k smrti.

Tomu sa hovorí stereotypná predstava. Knihovník počas práce číta a čítanie je jeho jediná práca. Ako sa predstava  ešte prejavuje? Všetci knihovníci to poznajú. Napríklad otázkou: „A ty, Zuzka, kde robíš? V knižnici? Jeeeej, aj ja by som chcela! Vieš, taká som už unavená z tých deciek, potrebovala by som si oddýchnuť“... Zuzka si len naprázdno preglgne a snaží sa upokojiť z práce búchajúce srdce. Alebo: „Viete, moju manželku prepustili, robila celý život v xx a teraz je bez práce. U vás by to už nejako vydržala do dôchodku, vždy tak rada čítala.“ Však áno, vydržala a určite by mohli zrušiť aj dôchodkový strop, veď  je jedno, či oddychuje na záhrade alebo za výpožičným pultom. Ale čo som týmto chcela povedať? Prosím Vás, nechcite ísť všetci (ne)pracovať do knižnice, my tu tiež pracujeme! Naozaj! A samozrejme, že knihovníci čítajú. Pre seba, ale aj  p r e  v á s!!! 

Však si predstavte knihovníka, ktorého sa opýtate „Máte Dom v stráni?“ a on sa na Vás zarazene pozrie, že býva celý život v paneláku! „Máte Pole neorané?“ Zlostne sa otočí, lebo jeho záhrada bola v Záhradkári označená ako Top 1. „Máte niečo o voľnočasových aktivitách seniorov?“ Jasné, Starec a more! „A niečo pre nich z psychológie?“ Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. No mohol to urobiť bez nejakej psychickej traumy?... Milí neknihovníci,  toto by ste chceli???

Knihovník musí poznať tovar, ktorý odporúča. Musí čítať. Ale kedy číta? Väčšinou doma, a vlastne všade, lebo knihy miluje. Kniha je na piedestáli jeho života postavená vysoko, a tak ho sprevádza od malička a až za zastropovaný dôchodok. Čiže, práca v knižnici nerovná sa čítanie v knižnici a práca moderného knihovníka nie je len o čítaní. Knižnica je komunitným centrom, kde sa stretávajú rôzne skupiny ľudí s rôznymi záujmami. Knihovník musí vedieť pre nich vyhľadať informácie v databázach, pripraviť s nimi výstavu, odmoderovať besedu o špeciálnej téme, zabaviť skupinu detí alebo celý kolektív pripraveným a náročným programom, napísať dobrý projekt, pomôcť s prácou na počítači, poskytnúť dokumenty v angličtine, atď, atď. Je toho veľa a samozrejme, nie každý knihovník je pre všetko, ale žiadny by vystačil len s čítaním.

To som napísala len tak, na obranu knihovníkov (a teda aj seba) a knihovníkovho širokého – občas rozbúšeného – srdca. Ale ak vás toto neodvrátilo od stereotypnej predstavy práce knihovníka, dajte si so mnou aspoň rezeň. Na niečo predsa zomrieť musíme...

Zuzku čitatelia nestretávajú často. Pracuje v kancelárii na metodickom oddelení a tak ju môžete stretnúť iba jednu sobotu v mesiaci. Nepohrdne však žiadnym podujatím pre deti, či dospelých a robí aj trénerku pamäti. Má rada dobrú literatúru a našu knižnicu.