Každý rok nám sem do knižnice zavítajú praktikanti zo Žilinskej univerzity v Žiline a pomáhajú nám s našimi knihovníckymi povinnosťami. Tentokrát sa praktikantka Rebeka K., študentka mediamatiky a kultúrneho dedičstva, podujala napísať nám o knihách, ktoré ju očarili. Hádam očaria aj vás!
„Čo viac môžeme dať našim deťom než šancu na lepší život?“
Marta Schneiderová, ktorá síce mala otca aj matku, život ľahký vôbec nemala. Otec jej len blížil a matka sa snažila vynahradiť aspoň kúsok lásky. Otec zakázal školy, ale matka povzbudzovala ďalej. Marta zažila mnoho bolesti od ľudí, ktorí mali byť pri nej, hlavne od otca, ktorý ju mal chrániť. Keď sa po tomto všetkom rozhodne odísť, nie je to ani trochu prekvapivé; má na to nárok. Verí, že to všetko, čo prežila, ju pripravilo na život. Ale popravde, žiadny test vás nepripraví na deti.
Veľmi sa mi páči dej aj štýl písania, ktorý autorka použila. Jedná sa o kresťanský román, ktorý som dostala do rúk po prvýkrát. Zo začiatku som mala obavy, ale tie sa každou kapitolou rozplývali preč.
Keďže som tiež matka a mám dcéru, táto kniha sa ma hlboko dotkla. Ako rodičia máme veľké očakávania, chceme pre svoje deti to najlepšie, no občas zabúdame na to, čo naozaj potrebujú – našu lásku, pochopenie a čas. Niekedy sme takí zaujatí tým, aby sme im zabezpečili lepšiu budúcnosť, že zabúdame byť prítomní v ich prítomnosti.
Táto kniha mi pripomenula, že rodičovstvo nie je o dokonalosti, ale o snahe. O tom, aby sme prijali svoje deti také, aké sú, a aby sme ich podporovali na ich vlastnej ceste, aj keď to nie je vždy ľahké.
Prečo si prečítať Nádej jednej matky? Pretože vás naučí, že v láske a vo viere je obrovská sila. A niekedy stačí len otvoriť oči a srdce, aby sme pochopili, čo je naozaj dôležité.
„Mám takú potrebu lásky... Ale bojím sa... Bojím sa milovať.“
Černobyľ, Černobyľská havária, atómová katastrofa, zakázané územie, radiácia, smrť, nevyliečiteľná choroba, rakovina, mutácie... sama už ani neviem, čo všetko človeku napadne pri tomto jednom názve mesta. Povedzme si ešte Pripjať? Ukrajina? ZSSR? Je toho viac než dosť.
„Budem sa modliť modlitbu za Černobyľ.“
Nie je to len názov mesta, je to znamenie niečoho, čo by sme nechceli zažiť. Jednoducho povedané, Černobyľ nám hovorí len o smrti, no a ta nás navždy bude desiť. Je to bežné, každý sa jej bojí, čiže to nie je nič cudzie. Černobyľ sa v posledných rokoch pripomenul seriálom od HBO, no ja tu dnes budem hovoriť o tejto knižke.
Tá vznikla v roku 1997, 11 rokov po havárií, a napísala ju bieloruská spisovateľka, ktorá bola ocenená Nobelovou cenou. Bielorusko bolo tiež zasiahnuté touto haváriou, keďže sa vtedajšia vláda ZSSR rozhodla, že rádioaktivita sa nemôže dostať do Moskvy. Do Bieloruska sa dostala pár dní po výbuchu.
Spisovateľka mala dobrý dôvod sa do tejto témy pustiť a spravila to veľmi dobrým spôsobom. Nečakajte fakty, minúty, tabuľky, percentá, fotografie... Nie, čakajte ľudské hlasy, čakajte plač, smrť a utrpenie.
„O čom vám mám vlastne rozprávať... O smrti, nebo o láske? Či je to to isté?“
Pre ľudí je ľahšie pozrieť sa a odsúdiť, ale pochopiť? To je ťažké veľmi. Prečo som sa rozhodla písať o tejto knihe? Úprimne poviem, že to je kvôli Ljudmile Ignatenkovej. Manželke seržanta Vasilija Ignatenka, ktorý slúžil v Pripjati na hasičskej stanici č. 6. V období tejto katastrofy bola tehotná, mala 23 rokov.
Obaja si veľmi priali dieťa a toto bola ich radosť, nesmierne sa tešili. To sa zmenilo 26. apríla 1986, keď sa jej manžel nevrátil zo služby. Ljudmila neskôr hovorila o tom, ako nevedela, že je v ohrození aj ona sama. Nikto ju nevaroval, nikto jej nevysvetlil, čo znamená byť v blízkosti rádioaktívneho tela jej manžela. Jej výpoveď je srdcervúca, pretože ukazuje nielen tragédiu, ale aj obrovskú nevedomosť a ľahostajnosť systému.
Príbehov, ako je ten jej, je v tejto knihe viac. Všetky sú smutné, ale poučné. Príbehy otvárajú oči a zároveň učia, aká je cena ľudského hlasu. Môžete mi veriť, keď poviem, že mnohé z nich je naozaj ťažké dočítať. Neberme život ako samozrejmosť.
Komentáre
Zverejnenie komentára