S recenziami na básnické zbierky sa na našom blogu nestretávame často... Čo? Poézia? Tak to už ani nejdem ďalej čítať, poviete si. Počkajte! Viem, že poézia nie je pre každého a napriek svojej láske k poézii nebudem druhých do ničoho tlačiť, ale nechcete to aspoň vyskúšať? Nerozumiete poézii alebo na ňu maté zlé spomienky zo školy? Nenechajte sa, prosím, hneď odradiť. Je mi jasné, že tak, ako nebudú všetci počúvať vážnu hudbu, bude aj málokto čítať poéziu, väčšina ľudí dá radšej prednosť napínavému príbehu vo forme románu. Ale ani atmosféru, ani pocity vám nijaká, a to akokoľvek skvelo napísaná próza, nedokáže sprostredkovať v takej sile a intenzite ako dobrá báseň. Nič nevie tak rozochvieť struny srdca, ako kvalitné verše... Chceli by ste teda predsa len vyskúšať po niečom takom siahnuť? Nemyslite si, že poézia je len pre pár vyvolených filozofov ducha, či naopak iba pre niekoľkých strelených rojkov, je tu pre každého, kto sa vie na chvíľku stíšiť a pozorne sa začítať... Potom sa mu bohato odmení pohladením po duši.
Prednedávnom bol náš knižničný fond obohatený o výber toho najlepšieho, čo ponúka tvorba polozabudnutého klasika slovenskej literatúry Vladimíra Roya. Dlho boli jeho básne nedostupné a toto nové vydanie tak spláca dlh voči čitateľovi, a robí to nadmieru podmanivo. Zobrané básne sú osobnou, intímnou autorovou spoveďou a predstavujú reflexívnu lyriku vnútorného monológu. Sú aj po sto rokoch stále živé, dodnes fascinujú rovnakou mierou ako v dobe vzniku. Nie je to poézia, ktorá by hýrila neuchopiteľnými obrazmi a nepochopiteľnými metaforami, je jasná, zrozumiteľná, čistá a vždy je očividné, čo svojimi veršami chcel autor vyjadriť, čo zamýšľal povedať. A dokázal to podať tak pôsobivo, že z toho behá až mráz po chrbte. Nebojte sa ani, že by ste neporozumeli staršej a kvetnatej slovenčine. Poetické a zastaralé výrazy, ako aj prevrátený slovosled sa tu síce miestami vyskytujú, ale Roy nie je Hviezdoslav, nemajte strach, že by ste museli jeho básne lúštiť ako nejaké šifry tajných agentov. Nebojte sa ani, že by skĺzol k archaickému romantizmu štúrovcov (nič proti nim - boli skvelí, ale predsa len dnes ich poézia môže pôsobiť ako niečo veľmi vzdialené a neaktuálne), básnikov výraz je stále moderný.
Do veľkej miery tá príťažlivosť a sila vychádza z nežne smutného zafarbenia básní, z melanchólie a tesknoty. Je ťažké povedať, prečo majú jeho básne práve takýto charakter, lebo až na koniec života sužovaný zdĺhavou chorobou, ktorá bola i príčinou autorovej smrti, nezažil Vladimír Roy nič tragické a nemal objektívny dôvod na žiaľ a pesimizmus. No z básní i autorových doznaní je zrejmé, že dlhodobo pociťoval akúsi tragiku života, vnútornú rozpoltenosť, rozháranosť a nepokoj, ktorý nijako nevedel utíšiť. A tak ho vtelil aspoň do nesmierne strhujúcich básní. Na záver uverejňujem ukážku, ktorá ilustruje vyššie povedané a snáď vás navnadí lepšie, ako celá moja recenzia. Slovné spojenie „akoby som dve duše mal“ sa stalo príslovečné a ako prvý s ním prišiel práve Vladimír Roy.
JAK KEBYCH DVOJE DUŠÍ MAL
Jak kebych dvoje duší mal...
Z nich jedna tichá, pokorná, mäkká je,
jak vosku kúsok v slnci rozohriaty,
citlivá ako tenký stĺpec rtuti,
odpúšťajúca, dobrá, ako Don Quijote.
A druhá ako čierna, horúca krv,
– milenka hriechu – divoko čo prúdi,
náruživosti iskrou podpálená,
v nej kainovská vášeň placho kolotá.
Jak kebych dvoje duší mal...
Skvost perly z nebies brány apokalyptickej –
a žiaru ohňa z pekla pahreby...
Komentáre
Zverejnenie komentára