Niečo málo o behaní

"A nemáme niečo dobré aj o behu?" spýtala som sa. "Ale samozrejme," povedala kolegynka z náučného oddelenia a odporučila mi knihy Bežať ako dáma od Alexandry Heminsleyovej a Příručka dámy v běhu od Ruth Fieldovej. 

Priznám sa, páčili sa mi aj pestré farby na obálkach kníh a tak som neváhala a požičala si ich. Nebanujem, úžasne mi obe spríjemnili čas pri pití rannej kávičky. Dokonca som sa neraz nahlas zasmiala, čo len potvrdzuje, že kniha je liek. Skúste sa začítať aj vy a konečne už začnite! Nie, nechcem tým nikomu rozkazovať, ale túto vetu nájdete i v jednej z kníh. Ale nebojte sa, to vás iba trochu poženie a dodá vám energiu a chuť na to, s čím ste možno chceli začať už dávnejšie - s behom.

Prvá kniha je o ambíciách, ale aj o vzťahoch. Zároveň vám ukáže, že človek dokáže zvládnuť veľa, začína to však postupne. Sama som začínala veľmi opatrne. Spúšťačom bolo pre mňa obdobie, kedy som sa kvôli úrazu nedokázala hýbať. Počas liečby som si povedala že musím, že chcem, že idem. Prekonám samu seba. Áno, prišlo to. Najskôr stres, potom obavy, čo ak ma niekto uvidí, čo budú ľudia o mne hovoriť. Ale to postupne opadlo. Nech sa všetci pozerajú, nech len... Zrazu mi bolo všetko jedno. Aj je, veď nebehám pre nich ale pre seba. Idete vždy iba s jedným cieľom, zažiť to po čom túžite. 

Ten pocit slobody, ale aj úľavy, víťazstvo... ani to poriadne neviem opísať, ale ten pocit prajem každému z vás. Beh cez les, šum vetra a možno slabý dážď, ticho, ktoré je len pre vás, striedanie ročných období, východy a západy slnka, vôňa prírody, ... Alebo ulice - prázdne, ale niekedy aj preplnené, domy, ktoré sú opustené alebo plné detského smiechu... Toto všetko si uvedomíte až vtedy, keď bežíte a konečne máte naozaj čas, všímať si všetko okolo seba. 

Možno sa zamyslíte aj nad obyčajnými slovami, ktoré si často povie každý z nás: až zajtra, zajtra s tým začnem; dnes ešte nepôjdem, dnes si dám ešte niečo sladké a od zajtra už nie. Hoci dobre vieme, že tým len upokojujeme sami seba. To isté si niekedy poviem aj ja, ale zrazu sa premôžem, vstanem a idem... a to s odhodlaním a očakávaním... A zrazu mám opäť čas rozmýšľať sama nad sebou. Alebo aj nie, len tak si bežím. Viete, aký to je vlastne pocit? No, super, najlepší, neopísateľný a hlavne môj... 

Takže opäť zajtra? Už určite!