„Ve chvíly, kdy člověk stojí tváři smrti, se mysl vrací do minulosti. Hromadí se vzpomínky a člověk uvažuje: muj žiivot byl krátký, málo jsem toho stačil vykonat a teď mám smutným, žalostným zpusobem odejít ze světa... tak hloupě a nesmyselně, když teprve stojím na prahu života... a všechno z rozmaru toho předpojatého, tupého zákrsku předemnou, krerý je z vule škodolibého osudu ustanoven, aby rozhodoval o bytí a nebytí řádných lidí, z kterých ho všichni po inteligentní stránce dalece převyšují! A nikdo, nikdo se nedozví, co jsem musel v tomhle pekle snášet...“
Ako vidíte, zhodou veľmi šťastných okolností sme sa o osude ruského vojaka Andreja Pogoževa predsa len dozvedeli. Pogožev je jedným z veľmi mála sovietskych zajatcov, ktorému sa podaril úspešný útek, vďaka čomu mohol o hrôzach osvienčimského pekla po vojne podať šokujúce svedectvo a pomohol aj počas súdneho procesu vo Frankfurte nad Mohanom pri identifikácii viacerých nacistov, ktorí v tomto tábore smrti vykonávali ohavné skutky. Andrej Pogožev narukoval do vojny ako vlastenec plný ideálov, ktoré ho ani na chvíľu neopustili. A to napriek tomu, že smrtka okolo neho kosila, až nestačila občas s dychom. Pogožev sa s viacerými svojimi druhmi dostáva do zajateckého tábora Stalag 308, kde sú podrobení tvrdému výsluchu a po krátkom čase deportovaní do najväčšieho tábora smrti, do Osvienčimu, v ktorom Pogožev prežije neuveriteľný jeden rok. Veľmi rýchlo pochopí ako to v Osvienčime funguje. Jeho jediným cieľom je prežiť z jedného dňa na druhý, pričom tajne sníva o úteku. Po čase je premiestnený do vyhladzovacieho tábora Birkenau. Paradoxne, život mu zachráni vážne zranenie, ktoré ho na istý čas pripúta na lôžko v lazarete. Viacerí väzni, ktorí sa v šialených podmienkach psychicky zrútia, končia na ostatých drôtoch. Neúspešný útek je, s pravdepodobnosťou rovnajúcej sa istote, odmenený krutým mučením a následnou šibenicou, v lepšom prípade guľkou do hlavy. Aby toho nebolo málo, Pogožev sa po úspešnom návrate z lazaretu stane na istý čas členom sonderkommanda, ktoré ma na starosti spaľovanie mŕtvol. Toto je najdrsnejšia časť knihy, viaceré scény pripomínajú výjavy z pekla. Konečne sa naskytne príležitosť na útek, ktorú Pogožev aj vďaka veľkej odvahe a podpore svojich druhov napokon využije, aby tak mohol po skončení vojny podať dôležité svedectvo o mnohých zločinoch, ktorých bol priamym svedkom.
Prečítal som možno už tri desiatky kníh s tematikou koncentračných táborov, toto svedectvo určite patrí k tým najzaujímavejším. Sovietsky vojaci mali spoločne so Židmi v pracovných a vyhladzovacích táboroch úplne najhoršie podmienky na život. Že to niekto vôbec prežil, je doslova zázrak. Sú pasáže, ktoré citliví čitatelia budú mať asi problém stráviť, no tak to bohužiaľ v tom čase bolo. Nejdem prezrádzať viacej, pokiaľ vás táto tematika zaujíma, Pogoževovo svedectvo by ste si nemali nechať ujsť. Stojí za prečítanie.
Miloš je náš nový kolega, ktorý má nielen rád literatúru všetkých žánrov, ale dokonca vydal v minulosti aj knihu poviedok. Medzi jeho vášne patrí predovšetýkm turistika po Slovensku.
Komentáre
Zverejnenie komentára