Knihu Tajná (Tajomná) záhrada som čítala ešte dávno ako dieťa. Matne si pamätám, že bola o záhrade (šokujúce, viem), ktorá bola zamknutá, ale už som si nebola istá, či si ju hlavná hrdinka vymyslela alebo bola skutočná. Bol tam aj nejaký chlapec... Celkom som uvítala, že sme si ju v rámci Britského klubu vybrali ako januárové čítanie, tešila som sa, že sa k nej vrátim.
To som ešte netušila, ako veľmi budem súcitiť s postavami - knihu som čítala počas vlastnej práceneschopnosti a rekonvalescencie. Ako dobre mi teda padlo - rovnako ako postavám v knihe - čítať o záhrade, kde začína jar, všetko pučí, rastie, kvitne... Spolu s hlavnou hrdinkou som sa cítila zo dňa na deň lepšie.
Viktoriánske dielo nás zavedie z Indie do kraja Yorkshire, kde je Mary iná, opustená, stratená. Napriek jej "ťažkej povahe" ju ovládne detská zvedavosť a postupne objavuje záhady svojho nového domova. Najskôr potrebuje pomoc svojich nových priateľov, no veľmi rýchlo sa ona stane tou, ktorá poskytuje pomoc iným.
Kniha je plná nádeje a jari. V časoch, kedy budúcnosť vyzerá šedivá a smutná je toto výborné čítanie. Mám pre vás aj citát, ktorý so mnou ostal dlho po dočítaní:
"V živote človek iba občas zažije ten pocit, keď je celkom presvedčený, že bude žiť večne. Môže sa vás občas zmocniť, keď vstanete za úsvitu, sám vyjdete von, zakloníte hlavu a hľadíte a hľadíte, pozorujete, ako sa bledá obloha pomaly mení, červenie, dejú sa úžasné neznáme veci, až napokon na východe obloha doslova vykríkne a vo vás na okamih všetko zamrie pri pohľade na nemenný majestátny východ slnka, ktorý sa opakuje každé ráno už tisíce a tisíce rokov. A vtedy máte na chvíľku ten pocit." (Hodgson Burnettová, 1999, s. 184)
Komentáre
Zverejnenie komentára