Knižnica spoza pultu

Ako oddaný fanúšik predovšetkým knižnej série Harry Potter z pera J. K. Rowling neustále hľadám ďalšie knihy, ktoré by som si mohla o tejto sérií prečítať. Medzi takéto knihy patrí aj kniha Filmové čary, ktorá prvýkrát v slovenčine vyšla už v roku 2010. O knihu Briana Sibleyho ako aj o celú pôvodnú sériu je neustály záujem a tak sa vydavateľstvo Slovart rozhodlo vydať aj dotlač doplnenú o pár exkluzívnych strán navyše. 
Kniha Filmové čary už na prvý pohľad pôsobí luxusne. Tvrdá väzba s atraktívnym prebalom knihy určite zaujme nejedného čitateľa. Kniha obsahuje obrovské množstvo informácií ako vznikali filmy a čo všetko stálo za vznikom konkrétnych kulís a „čarov“. Dozviete sa nielen prečo sa jedlo na stoloch pri hostinách nepokazilo, ale aj kde a ako sa vyrábajú čarodejnícke peniaze, či rôzne zaujímavosti z natáčania filmov. Spolupráca s filmovým štábom a hercami na tejto knihe prináša výnimočný čitateľský zážitok. Okrem úžasných nákresov a textov kniha Filmové čary obsahuje aj veľké…

"Marek iba neveriacky pokrútil hlavou. Je to zjav, uvažoval už riadne unavený. A exemplárny. Narovnal si kríže a zabuchol za sebou dvere."(Krik nevinných, s.76).Prečo som sa rozhodol recenzovať práve túto knižku? Najviac ma zaujalo prostredie Gaderskej a Blatnickej doliny, v ktorých sa dej odohráva. Pre mňa, ako vášnivého turistu, je tento kraj veľmi pôsobivý. Takže máme tu nejakého mladého muža menom Marek. Samotára žijúceho na okraji dediny, kde sa končí civilizácia. Marek chodí so svojou priateľkou Romanou a venuje sa viac – menej sám sebe. Má len minimálne nároky, pokiaľ ide o materiálne hodnoty. Snaží sa s ľuďmi vychádzať, na druhej strane si vie povedať aj svoj názor. Prekvapí ho, keď sa jedného dňa vráti domov a svojho psa nájde rituálne zabitého v blízkosti lesa. Kto mohol urobiť niečo také strašné? Okamžite sa snaží kontaktovať svoju priateľku Romanu a pustia sa na vlastnú päsť do vyšetrovania. V okolí dediny začnú miznúť ďalšie domáce zvieratá, z ktorých sú väčšino…

Maliar Gaštovt, fanaticky oddaný svojmu predurčeniu prekliateho umelca a zaťažený nadmerným talentom a vnímavosťou, sa potuluje po zapadnutých mestských zákutiach a stáva sa posadnutý ulicou, ako symbolom ľudskej úbohosti, špiny, marazmu a utrpenia, ale aj vitality, kypiacej a bujnejúcej živosti. Pri svojich potulkách zachraňuje samovrahyňu pred utopením. Tá v ohrození života vykríkne, a práve v tomto kriku Gaštovt nachádza syntézu všetkého, čo ulica predstavuje. Pokúsi sa tento krik namaľovať, no zisťuje, že aby ho mohol stvárniť verne, musí ho začuť ešte raz, ešte aspoň jediný, posledný raz... Počas svojej honby nočným mestom sa stretáva so svojím dvojníkom a prenasleduje ho ozrutánska a strašná stonožka, ktorá predstavuje zhmotnený hnus a desivosť ľudskej biedy.
Fatalizmus, nihilizmus, popretie božského v človeku a redukcia ľudskej bytosti na obyčajný objekt... tým je novela charakteristická. Dá sa v tom z dnešného pohľadu uvidieť zmes Nietzscheho a Freuda prefiltrovaného cez tale…

Jedným som si dnes istá, akosi zvláštne som jej nebola ľahostajná. Nie nejako konkrétne, tobôž nie matersky. Nebola schopná doceniť moje kvality o nič viac ako mačka. Ale aj napriek tomu tam niečo bolo a v tom totálnom zmätku som to vnímala. Keby som ju stretla, povedala by som jej, že by som jej azda vedela pomôcť. Ona však odišla zo dňa na deň a to ma zaskočilo. Neviem, či som niekedy videla v tvári ukrutnejší výraz bolesti. Voči smrti cítila toľko hnevu a pri pomyslení, že svet pôjde veselo ďalej aj bez nej, sa rozzúrila natoľko, že ako posledné slová mi povedala: - Choď do riti. (Dobrá výchova, s.19).Jediným previnením hlavnej hrdinky je, že sa nenarodila ako chlapec. Všetci totiž očakávali príchod pokračovateľa rodu. Malá Gaia vyrastá v bohatej aristokratickej rodine v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v Taliansku. Letá trávi u príbuzných v Normandii alebo u starých rodičov v nádhernom Toskánku v napoleonskej vile. Jej výchovu má na starosti prudérna škótsk…

Ak vyslovíte zvučne znejúce meno Max Carrados, väčšina ľudí, a to ani sčítaní milovníci detektívneho žánru, nebudú vedieť o koho sa jedná. Aj v domovskej Británii, rodisku mnohých ďalších slávnych vyšetrovateľov si na tohto nadmieru svojského detektíva-amatéra (amatéra preto, že nie je oficiálnym vyšetrovateľom, no čo sa jeho schopností týka, je to naozajstný profesionál), spomenie už len málokto. Nie je to preto, že by bol nevýraznou postavou, vôbec nie, veď máme čo dočinenia s pravdepodobne prvým slepým detektívom v literatúre vôbec. Maxa Carradosa si čitateľ nemôže neobľúbiť. Je to milovník záhad, numizmatiky a nevyriešiteľných prípadov. Tie náš knižný hrdina samozrejme zakaždým rozlúskne, veď neverí, že niečo môže byť naozaj neobjasniteľné; iba ak zdanlivo. To, že na jeho meno sa už dávno pozabudlo nie je iste zapríčinené ani tým, že počet titulov, v ktorých geniálny slepec figuruje, je len neveľký (konkrétne tri zbierky poviedok a jediný román), veď nie kvantum prípadov prináša d…

„Vždy sa vravelo, že malý Bellegueule je divný, že nie je ako ostatní, to, ako rozhadzuje rukami, keď rozpráva, a vôbec, vedeli sme už dávno, že bude teplý.“ (s.110)
Eddy to ma fakt ťažké. Veď koniec – koncov posúďte sami: Chodí na základnú školu, jeho priezvisko Bellegueule znamená v slovenskom preklade niečo ako Krásnohubý. Je to o to horšie, že Eddy má pochybnosti o svojej sexuálnej orientácii. Je veľmi chudý, trčia mu všetky kosti, tajne sa oblieka do ženských šiat a aj z týchto dôvodov je vďačným terčom šikanovania. Severofrancúzskemestečko Hallencourt v ktorom býva, má okolo tisíc obyvateľov, takže v ňom v podstate každý každého pozná. Eddyho rodina patrí k tým chudobnejším. Jeho mama sa stará o päť detí (vrátane Eddyho nevlastných súrodencov) a otec drie v neďalekej továrni za pár šupov. Eddy je frustrovaný z predstavy, že dopadne rovnako. Miluje divadelné herectvo, kvôli ktorému neváha absolvovať pätnásťkilometrové prechádzky, keďže otec ho odmieta voziť autom. Eddy vie, že je …