V Holandsku musia počúvať Duchoňa. Táto myšlienka mi napadla zakaždým, keď som nastúpila do dopravného prostriedku.
Keď ma Krajská knižnica v Žiline vybrala ako účastníčku pracovnej cesty v rámci programu Erasmus+ – s cieľom navštíviť verejné knižnice v Amsterdame, Haagu a Utrechte – chvíľu som tomu nevedela uveriť. Veľmi si vážim dôveru, ktorú mi dali, ako aj to, že som mala možnosť spoznať, ako to funguje inde, ale možno aj prísť na to, že u nás to funguje dobre. Alebo aj nie. Bola to veľká česť, ale aj zodpovednosť. Nové prostredie, noví ľudia, stres či všetko zmestím do malého kufra, obava, aby som sa nestratila alebo stihla všetko v práci… a v duchu otázka: Stojí to v mojom veku ešte za to?
Počas piatich dní pracovného programu sme navštívili šesť verejných knižníc, komunitný aj kreatívny priestor. Odborné poznatky prinesú iné články – tento je o tom, čo zostáva medzi riadkami: o ľuďoch, atmosfére a úsmeve.
Úsmev ako súčasť služby
Únava z cesty a meškajúceho letu bola veľká. No profesionálne pripravený harmonogram a podpora úžasných kolegýň z knižnice, ktoré na nás dávali pozor aj vtedy, keď už človek chcel ísť radšej počítať ovečky do teplej postele, nám pomáhali vydržať.
Keď sme nastúpili do autobusu, vodič nás privítal s úsmevom a pozdravom. Priznám sa, zaskočilo ma to. Nielen vzhľadom na neskorú nočnú hodinu, ale človek si akosi podvedome zvykol na zachmúrené tváre a na ľudí, ktorí už nevedia ani opätovať úsmev, nieto pozdrav. Ráno sa však pri nástupe udialo to isté. Fakt sa mi to nesnívalo. Až som sa zahanbila, že oni boli pri pozdrave a úsmeve prví.
Rady pred knižnicou
Najväčšie prekvapenie ma čakalo v Haagu, pri návšteve Bibliotheek Den Haag. Pred vchodom stáli desiatky ľudí, ktorí čakali na otvorenie knižnice. (Neviem, či som sa na tento výjav nedívala aj s otvorenými ústami.) Dcéra knihovníčky sa asi vo mne nezaprie, preto moja prvá myšlienka bola: „Toto musím povedať mame, to mi neuverí!“ Druhá už bola pracovná: „Ako to, Pane Bože, robia, keď majú davy ľudí pred knižnicou ako naše zelovoce v časoch komunizmu, keď priviezli pomaranče?!“
Knižnica ako druhý domov
Nie, nebola to jediná knižnica, ktorá bola preplnená ľuďmi. Podobnú atmosféru sme zažili aj v iných mestách. Holandské knižnice cielene vytvárajú priestor, kde sa ľudia cítia ako doma, stávajú sa ich druhým domovom. Aj pre iné národy, keďže je v krajine veľa migrantov. Neodsudzujú, neposudzujú. Pomáhajú. Pomáhajú vzdelávať, pomáhajú poskytovať informácie, poradenstvá. Knižnice tu nie sú len o knihách – sú o komunite. O prijatí, pomoci a vzdelávaní. Návštevníci si môžu uvariť kávu, čaj, vytiahnuť jedlo, posedieť si. A predsa – žiadny neporiadok, žiadne nepríjemné vône. Len pokoj, porozumenie a otvorenosť. Človek má pocit, že by tam pokojne mohol aj prenocovať – tak príjemne sa cíti.
Domov z kníh a svetla
Ďalším prekvapením bolo bezplatné vstupné. Registrácia je potrebná iba pri absenčných výpožičkách alebo pri využívaní špeciálnych služieb. Pre deti, študentov a mladých do 18 rokov, v niektorých prípadoch až do 27 rokov, je členstvo úplne zdarma. Peniaze teda nie sú tým hlavným motívom. Dôležitejšie je, aby sa mladí ľudia naučili vnímať knižnicu ako prirodzené miesto vzdelávania, oddychu a stretnutí. Aj preto sú bežnou súčasťou holandských knižníc kaviarne, rozhlasové či televízne štúdiá, kuchynky, kreatívne dielne a ďalšie priestory, ktoré podporujú tvorivosť a komunikáciu. A to všetko s výrazným architektonickým citom a dôrazom na dizajn, no zároveň zostávajú útulné a prístupné.
S úsmevom sa dívam na svet
Spomienky na Holandsko zostanú vo mne dlho – nielen pre krásne knižnice, ale aj pre ľudí, ktorí sa usmievajú, zdravia a vytvárajú prostredie, kde sa každý cíti vítaný. Táto skúsenosť je pre mňa silnou motiváciou hľadať aj u nás, v Žilinskom samosprávnom kraji, nové cesty, ako podporovať a inšpirovať kultúrne inštitúcie, aby boli otvorené, priateľské a inšpiratívne pre všetkých.
Odteraz bude každá moja spomienka na Holandsko spojená so slovami piesne Karla Duchoňa:
„S úsmevom sa dívam na svet,
s úsmevom, čo zmení na kvet,
zabudnutý, zamračený lišajník...“
PS: Ak sa teda nabudúce stretneme v knižnici a budem sa usmievať, nie je to podozrivé. Len som sa možno práve v duchu vrátila do Holandska.
Katarína Klučková
Komentáre
Zverejnenie komentára