„Stále som to ja“. Kniha, v ktorej sa zachránená knižnica stala morálnou odplatou

Áno, aj to sa môže stať, a keďže som knihovníčka, (nielen) toto ma na knihe JojoMoyesovej zaujalo. Boj o budúcnosť knižníc. Vedeli ste, že som na vymretie? Teda – moje povolanie je na poprednej pozícii v rebríčku povolaní, ktoré sú v informačnej spoločnosti určené na zánik. Knihovníci vraj nebudú. Nebudem. Zatiaľ však žijem a napriek ponurej prognóze sa stále dokážem tešiť zo svojej práce (aj) vďaka mnohým knihám. Jednou z nich bol počas týchto Vianoc román Stále som to ja.

Priznajte sa, dámy, ktorá z vás nešla do kina na film Predtým, ako som ťa poznala alebo neprelievala slzy pri predvianočnej televíznej obrazovke. Will Traylor, po osudovej nehode pripútaný na invalidný vozík si dobrovoľne vyberá smrť,  hoci mu do života práve vošla životná láska, Louise. Will však naprijíma kompromisy ani polovičatý život. Filmový príbeh sa teda končí smrťou. Román s rovnakým názvom mal pokračovanie (Čo bolo potom), v ktorom sa Louise dramaticky vyrovnáva s Willovou smrťou a nachádza nové životné smerovanie vo vzťahu so záchranárom Samom. Ale ani optimistický záver druhej knihy autorke nestačil. A pri pohľade na tretiu časť vás možno napadne: Čo ešte??  Bolo potrebné otvárať to, čo už bolo uzavreté? 

Poviem vám, čo si o tom myslím ja. Pre mňa sú knihy ako jedlo. Rozpustia sa mi na jazyku a zabalia mi celé telo do pocitov. Niekde vo mne sa usadia a  ja ich trávim, čerpám z nich energiu možno podvedome aj celé roky. 

Najradšej mám, keď sú moje pocity ako droga a kniha ma tak vtiahne do seba, že len čo ju púšťam z ruky, chcem čítať znova. Stále som to ja bola pre mňa do určitej miery drogou a vôbec som neľutovala, že si Jojo Moyesová dala takú námahu aj do tretice. Prečo? Kniha mala spád. Čítala sa ľahučko a pritom niekde v pozadí človek cítil, že to všetko nie sú len plytké slová obaľujúce plytký obsah. Tak ako predchádzajúce časti mala v sebe humor, ktorý nebol prvoplánový, ale schovaný v dialógoch či komentároch. Humor, ktorý je oveľa výraznejší v knihe ako vo filme, a nielen preto v tradičnom boji kniha - film u mňa jednoznačne zvíťazila kniha. 

Čo ešte bolo výrazné? Kniha mala v sebe ľudskosť.  Hlavná hrdinka nekoná komplikovane, ale človek cez ňu cíti, že tak to je správne, že tak to má byť. Čo dávaš, to dostaneš – a to vo viacerých vzťahoch, ktoré sa jej podarilo vybudovať či zbúrať. Kniha mala v sebe jednoduchosť. Opäť som cítila „obyčajnosť“ jej rodiny, ktorá vo mne chvíľami vyvolávala pocit, že tieto situácie trochu poznám. Aj takéto je škrobené a konzervatívne Anglicko? Čo však bolo špecifické v tretej časti bol New York, kam sa dej presunul a ktorého vykreslenie dávalo pocit, že už ho trochu poznáte. Kniha opisuje súčasnú vyššiu americkú spoločnosť, v ktorej je niekedy všetko-obaľujúce pozlátko rovnako dôležité ako honba za kariérou a tvrdá drina. Zaujímavé miesto zaberá  móda, a to ako prejav originality a sebavyjadrenia. Ak máte teda radi jedinečné a pekné veci a radi si v tejto oblasti cvičíte fantáziu, určite si s Louise prídete na svoje. 

Teda, v skratke dej  – Louise odchádza do New Yorku za prácou ako spoločníčka do bohatej rodiny, práca aj vzťah so Samom sa jej zrúti a musí si veľa veci budovať odznova. Ako to dopadne, to neprezradím, však aj život je niekedy ako detektívka, na ktorej konci čaká rozuzlenie. Dočasné? Uvidíme, či sa s ním Jojo Mayesová zmieri. A možno zbadáme niekedy na pulte kníhkupectva či v knižnici ďalšiu časť a opäť si  povieme Čo ešte?

A knižnica? Bola vykreslená ako komunitné miesto, kam chodili ľudia z okolia za vzdelaním, prácou, oddychom a ktorej ďalšiu existenciu riešila mestská rada.  Vďaka Louise bude tá knižná knižnica pokračovať vo svojej činnosti ďalej, a to ma potešilo. Teda, ak by som bola americká knihovníčka a žila v knižnom New Yorku, asi by som ešte nevymrela J.
A čo sa týka mojich pocitov, ktoré som mala pri čítaní knihy? Boli jednoducho napriek trošku filmovému koncu (pochopíte pri čítaní) dobré.

Zuzku čitatelia nestretávajú často. Pracuje v kancelárii na metodickom oddelení a tak ju môžete stretnúť iba jednu sobotu v mesiaci. Nepohrdne však žiadnym podujatím pre deti, či dospelých a robí aj trénerku pamäti. Má rada dobrú literatúru a našu knižnicu.