Dánske verejné knižnice ročne navštevuje asi polovica populácie. Na Slovensku je to podľa údajov bývalého Inštitútu kultúrnej politiky iba zlomok, asi 7 %.
V septembri som mala možnosť vďaka programu Erasmus+ vycestovať do Dánska a posvietiť si na to, ako to tí Dáni robia. Za týždeň sme s kolegyňami z Krajskej knižnice v Žiline prešli niekoľko knižníc v Kodani, v Aarhuse (v druhom najväčšom meste Dánska) a maličkom mestečku Silkeborg, v ktorom napríklad do knižnice chodí až 58% obyvateľov. Videli sme veľké a moderné knižnice, ale aj menšie provinčné knižnice. Všetky mali spoločné niečo, čo vo mne silne rezonovalo. A nie, nemyslím všadeprítomný očarujúci dánsky dizajn.
Ako mama dvoch školopovinných detí som často v situácií, kedy potrebujeme knihy a encyklopédie na školský projekt. Nemáme však kedy ísť do knižnice, program je plný; škola, práca, krúžky. Záchranou je často stará mama, ktorú vyšlem na dôležitú misiu - pre knihy. V Dánsku by to nemusel byť problém. Do knižnice v Silkeborgu sa napríklad dostanete 24/7 pomocou vlastnej ID kartičky (obr. 1). Nočný strážnik v knižnici je iba preto, že sa v nej nachádzajú hodnotné umelecké diela.
Často sú to drobnosti, ktoré robia knižnice prístupnými a bezbariérovými. Máte malé dieťa? Už si predstavuje tie trampoty s kočíkom? Kam ho dáte? Trikrát si rozmyslíte, či sa vyberiete do knižnice a miniete na to svoju celodennú energiu. V Dánsku sa v knižnici počíta s tým, že drobci prídu na kolesách, a že ich tam bude naraz viacero. Je bežnou praxou, že pri vstupoch máte vyznačené „parkovisko“ pre kočíky (obr. 2).
Chcete stráviť dlhší čas štúdiom, ale nemáte na drahý obed v bistre? Knižnica má kuchynku, kde si ohrejete vlastný obed z domu. Nikto vás nesúdi (obr. 3). Práve naopak, knižnice cielene pozývajú aj veľmi úzke a rôznorodé skupiny ľudí. Oteckovia s deťmi sa v Aarhuse stretávajú vo štvrtky (obr. 4). Neviem koľko ich tam reálne chodí, ale vďaka knižnici sa môžu spoznať, vymeniť si svoje oteckovské know-how, či posťažovať sa na ťažký život na rodičovskej dovolenke. Iný deň sa stretáva podobná skupinka migrantiek, pre ktoré je táto komunita v bezpečnom priestore veľmi dôležitá.
Myslím si, že ak chceme, aby ľudia viac chodili do knižníc, musia sa tam cítiť dobre. Ďalšou zo stratégií, ktoré som v Dánsku vypozorovala je hravosť. Tak napríklad tipy na čítanie od knihovníkov sprevádza malá karikatúra každého z nich. Všetky vlastnoručne nakreslila ich kolegyňa. Keby knihy dali len tak na poličku, splnilo by to účel. Oni sa s tým však pohrali a odporúčania pôsobia oveľa osobnejšie (obr. 6). V detskom oddelení zase odporúča literatúru kamoš s úctyhodným parožím (obr. 5). A napokon, knihovníci vedia, že keď usilovne študujete, potrebujete aj mentálne pauzy. Preto v univerzitnej knižnici v Aarhuse nájdete oddelenie s hrami, drobnými skladačkami či mandalami na vyfarbovanie (obr. 7). Úplne drobnosti s minimálnymi nákladmi akceptovateľnými aj v čase hlbokej konsolidácie. Ale vďaka hravosti a občasnému humoru máte pocit, že knihovníčkam na vás záleží a do knižnice prídete zas.
Nech už pracujeme v knižnici, alebo v inej inštitúcií, skúsme byť viac prístupní, inkluzívni a hraví. Dá sa to a nemusí to byť o peniazoch. Verím, že je to hlavne o nastavení našej mysle a schopnosti drobnými gestami vytvárať miesta, kam budú ľudia radi chodiť a kde budú môcť rásť.
Elena Raab Bianchi
Komentáre
Zverejnenie komentára