Napriek týmto biednym vedomostiam ma nebo – nielen to nočné – fascinovalo. Keď mi prišla do života Dafi a s ňou venčenie počas tmavých zimných večerov, napadlo mi, že by som mala chcieť VIAC. Vedieť VIAC. Čo tak spoznávať okrem Veľkého voza aj iné bodky? Sú na oblohe nahádzané len tak alebo majú nejaký systém? Ako rozoznám hviezdu od planéty? Sú hviezdy súhvezdia naozaj pekne na kôpke alebo sú medzi nimi veľké vzdialenosti?
Trochu vnútorného filozofovania s hlavou otočenou k oblohe mi tiež nezaškodilo. Je hviezda len hviezda? Je pravda, že každý človek má na nebi svoju hviezdu? Ak áno, ukáže sa mu? Vidím tu svoju a neviem, že to je ona? Klopkajú si hviezdy na čelo, ak v nich hľadám viac ako kúsky hviezdneho prachu a plynov?
Môj psík vždy trpezlivo čakal, kým som pozerala na tmavú oblohu a takto vyvenčenú ma doviedol spoľahlivo domov.
Ako správny knihovník som sa obrátila na informačné zdroje, teda na knihy v knižnici a internet. Vytlačila som si mapu zimnej oblohy a každý priaznivý večer som sa snažila nájsť na oblohe iné súhvezdie. Požičala som si knihy o vesmíre a zisťovala, čo nočná obloha ponúka v zime a čo v lete. Spoznala som krásavca Oriona a spojila som si ho s príchodom či kraľovaním zimy. Ako správna levica som hľadala výrazné súhvezdie Leva. Zistila som, že súhvezdie Strelca má tvar čajníka. Spoznala Sedem sestier a neskôr som sa tešila z toho, keď sa mi dostala do rúk kniha s týmto názvom.
Prečo je obloha úžasná? Pre milión vecí. Neprekvapuje vás napríklad, že si nosíte hviezdy so sebou? Ste doma na balkóne a vidíte písmeno W, Kasiopeu. Idete do Bratislavy a vidíte Kasiopeu. Idete do Nemecka a nad hlavou Kasiopea. Čo je všade??? Cestujete vlakom, mestá sa mihajú, rieky a hory strácajú z dohľadu, večer si pozriete oblohu a tam – Kasiopea. Podľa jej polohy približne viete, na akú svetovú stranu sa pozeráte. A potom si predstavíte Zem ako malú bodku, ktorá pláva vo vesmíre a z diaľky ju vytrvalo pozorujú hviezdy krásnej Kasiopey.
Pri hľadaní súhvezdí mi pomohol okrem prechádzok so psíkom paradoxne aj svetelný smog. Prepúšťal v meste len žiaru z najväčších hviezd a tým mi pred očami skladal najvýraznejšie súhvezdia. Striedavo som pozerala na papier s nakreslenou hviezdnou mapou a hľadala ich na oblohe. K jednému súhvezdiu pribúdalo druhé, k druhému tretie a mapa sa skladala. Viem, že nespoznaných časti oblohy mám ešte veľa, psíka už nemám, prechádzky s nim prestali, ale aj on má určite niekde na nebi svoju hviezdu. Raz sa možno budem prechádzať hlavou otočenou k nebu a zašteká na mňa nejaké vzdialené vesmírne svetielko. Vidíš, čo som ťa naučila? Spýta sa na diaľku moja Dafi.
Ďakujem, havino. Ďakujem knihy o vesmíre.
Mimochodom, v poznávaní hviezd pokračujem. Ani tú svoju hviezdu som ešte nenašla. Zatiaľ.
Komentáre
Zverejnenie komentára