Isaac Asimov: Nadácia

Pri minulej recenzii na knižnú legendu menom DUNA som si povzdychol, že do slovenčiny sa neprekladajú slávne, a pre vývoj žánru podstatné, diela literárnej fantastiky. Zároveň som však vyjadril nadšenie, že najnovšie sa situácia mení. Tento pozitívny trend pokračuje. Dnes si predstavíme jeden z najdôležitejších science fiction románov v histórii. Reč nebude o nič menšom, než je – ako svojím významom, tak i príbehovým záberom a myšlienkovou hĺbkou – NADÁCIA. V 60. rokoch, v období, ktoré bolo možno jedným z najfascinujúcejších a nesmierne prelomových pre sci-fi literatúru, získala táto sága v mimoriadne napínavom zápolení cenu Hugo za najlepšiu vedecko-fantastickú sériu všetkých čias. Odvtedy síce uplynulo už veľa času, ale svojím významom i samotnou kvalitou si, podľa mňa, prvenstvo drží dosiaľ. A to i s prihliadnutím na už spomínanú Dunu. Áno, ako to už pri fantastike často býva, aj v tomto prípade ide o celý knižný cyklus, zameriame sa však na pôvodný, prvý diel.

Tu mi dovoľte len dve malé poznámky: cena Hugo je jednou z najprestížnejších a snáď najdlhšie nepretržite udeľovaných cien na poli fantastiky. Prvýkrát to bolo v roku 1953 a posledný raz… no, posledný raz tak skoro, dúfajme, ešte nepríde, ale fanúšikovia netrpezlivo očakávajú najnovšie výsledky, ktoré budú oznámené tohto roku v auguste.

V súťažení o najlepšiu science-fiction sériu sa vtedy zúčastnil i Pán prsteňov a len tak tak, že nevyhral. Samého autora Nadácie výsledok prekvapil, keďže Tolkienovo veľdielo sám favorizoval. A ak namietnete, že Pán prsteňov je vlastne číročistá fantasy a v sci-fi súťaži teda nemalo čo hľadať, uvedomte si, že v tých rokoch si s delením na fantasy – draky a elfovia a kúzla a vedecko-fantastická fikcia – vesmírne lode a mimozemšťania a cesty v čase, len málokto lámal hlavu.

Meno Isaac Asimov je synonymum pre science fiction. To, čo tento autor vytvoril, a čo svojím dielom dokázal, z neho robí snáď najvýznamnejšieho autora tohto žánru. Ak ste ešte od neho nič neprečítali, skúste to napraviť, garantujem vám, že nebudete ľutovať.

Už ale k téme! O čo to len v tej Nadácii vlastne ide?

V ďalekej preďalekej budúcnosti sa galaktická Ríša, predstavujúca vrchol civilizácie, ktorá sa rozprestrela naprieč vesmírom, pomaly ale isto chýli ku koncu. Nastane stagnácia, potom úpadok a napokon éra barbarstva, ktorá vrhne ľudstvo do doby temna. Jeden geniálny matematik predvída tento skľučujúci vývoj udalostí ešte v dobe, kedy sa zdá byť všetko viac-menej poriadku, a rozhodne sa mu zabrániť, či aspoň zmierniť ten neblahý dopad. Tento úmysel stojí pri vzniku „Nadácie“, organizácie, ktorá sa podujme uchovať ľudské poznanie a vôbec to najlepšie z oblasti vedy, techniky i kultúry.

Je to nadčasová, inteligentná kniha, ktorá vyvoláva pálčivé otázky a pokúša sa na ne nájsť odpovede. Dielo v sebe spája psychológiu, históriu, futurológiu, politiku, sociológiu… Ale nebojte, nie je to čítanie pre pár vyvolených „intošov“ a nerdov. Čitateľ sa môže tešiť na vzrušujúce a strhujúce čítanie, aj keď neručím za to, že sa niektorí nebudú cítiť deprimovane. Vývoj totiž nemusí ísť len lineárne dopredu, ľudstvo pravdepodobne nečaká len nepretržitý pokrok, viera, že zajtra bude určite lepšie ako včera a bude už iba dobre a čaká nás jednoznačne svetlá budúcnosť, je síce pekná a optimistická, ale aj utopistická. A teda naivná. Azda už teraz by malo ľudstvo zauvažovať či by nápad zriadiť takú Nadáciu naozaj nestál za to.