Maliar Gaštovt, fanaticky oddaný svojmu predurčeniu prekliateho umelca a zaťažený nadmerným talentom a vnímavosťou, sa potuluje po zapadnutých mestských zákutiach a stáva sa posadnutý ulicou, ako symbolom ľudskej úbohosti, špiny, marazmu a utrpenia, ale aj vitality, kypiacej a bujnejúcej živosti. Pri svojich potulkách zachraňuje samovrahyňu pred utopením. Tá v ohrození života vykríkne, a práve v tomto kriku Gaštovt nachádza syntézu všetkého, čo ulica predstavuje. Pokúsi sa tento krik namaľovať, no zisťuje, že aby ho mohol stvárniť verne, musí ho začuť ešte raz, ešte aspoň jediný, posledný raz...
Počas svojej honby nočným mestom sa stretáva so svojím dvojníkom a prenasleduje ho ozrutánska a strašná stonožka, ktorá predstavuje zhmotnený hnus a desivosť ľudskej biedy.
Fatalizmus, nihilizmus, popretie božského v človeku a redukcia ľudskej bytosti na obyčajný objekt... tým je novela charakteristická. Dá sa v tom z dnešného pohľadu uvidieť zmes Nietzscheho a Freuda prefiltrovaného cez talent frenetického umelca. Ale to nestačí, je v tom niečo viac a niečo odlišnejšie, cítiť v tom prímes dačoho chtonického. To by nás nemalo až tak prekvapiť, keď si prečítame niečo o živote Stanisława Feliksa Przybyszewského, ako sa autor volal celým menom, dozvieme sa, že sa hlásil k satanizmu. Pravda, v jeho prípade to bolo skôr v rovine filozofickej než transcendentálnej, ale aj tak je to silná káva. Zdá sa, že spisovateľ rád šokoval, stal sa vedúcou osobnosťou poľských bohémov a vody rozvíril aj v Nemecku, kde ho mimoriadne obdivovali. V Nemecku striedavo žil i tvoril a bol to spisovateľ bilingválny. Voľná láska, orgie, divoké večierky, alkohol, s ktorým mal po celý život problém, prazvláštne poburujúce eseje, ktorými prezentoval svoju zvrátenú filozofiu a ktorým sa venoval minimálne v takej miere ako beletristickej tvorbe... a konečne aj nemalý talent a charizma, to všetko pomohlo okolo neho vytvoriť takmer kult.
Krik nie je vlastne strašidelným príbehom, v celej novele je iba jedna vyložene klasická strašidelná pásaž (no mrazí z nej v zátylku) - dva úryvky z nej uverejňujem nižšie (kurzívou), ale nepochybne to je čítanie desivé. Desivé a depresívne. Presvedčenie, že de facto nič, čo vykonáme nie je slobodný akt a pnutie k činu nepochádza z ušľachtilejších vrstiev našej osobnosti, ale z hlbín a z pudovosti, a že jediná vznešenejšia oblasť je sféra umenia, ktorá je omnoho dôležitejšia než hocičo iné, vrátane ľudského života, je negáciou humanizmu, altruizmu a sakrálneho, ktoré sa stretáva v človeku. Vyvrcholením novely aj autor ukazuje, že navyše akákoľvek snaha vymaniť sa z pút biednej obyčajnej ľudskej existencie, a to dokonca životom oddaným umeleckej tvorivosti, je márna. Práve osud umelca musí byť zo samotnej svojej podstaty tragický. A ak sa umelec prekliaty svojím osudom-talentom-prežívaním predsa len pokúsi o vyslobodenie, ktoré nachádza v naplnení svojho poslania, ak má byť úprimný k sebe samému a k umeniu ako takému, musí s ním splynúť v jednu entitu. Lenže ako zistíme, toto značí smrť...
Málokedy sa stretnem s knihou, kde autor prezentuje svoje myšlienky a názory a ja nesúhlasím absolútne s ničím, ale málokedy tiež mi do rúk padne takáto zvláštna, a zvláštne príťažlivá kniha. Z čisto čitateľského hľadiska som si ju vychutnal. Nesprostredkovala mi len jednu skvelú strašidelnú scénku a neposkytla len famózny záver, ktorý vyrazí dych, a to aj napriek tomu, že tušíte ako to dopadne. Je to aj, a pre mňa predovšetkým, neuchopiteľná dusivá atmosféra cudzoty a neskutočna, ktorú prináša, čim ma upútala. Vyskúšajte a uvidíte sami.
"Dosky podlahy sa začali hýbať, zdvíhali sa hore a zo škár spomedzi dvoch dosiek začala vyliezať monštruózna stonožka, odporná, nechutná, taká otrasne ohyzdná, až mu zhnusením a odporom stuhla krv.
Videl, ako odporný červ stovkami svojich nôh lezie po celej už prázdnej sále - videl ho, ako mizne v ďalších škárach a opäť vylieza, štverá sa po stenách, hľadá skrýše v štrbinách popraskaného múru, znovu vylieza, neúnavne putuje po rozpraskanom plafóne a zase sa skrýva. A to už Gaštovt teraz vedel, že sa znovu ukáže, že kamkoľvek by sa pohol, všade ho uvidí: že je všadeprítomný a vševidiaci a nech by sa chcel skryť kamkoľvek, stonožka si ho všade nájde."
"Zvnútra toho prekliateho domu počul nejaké znepokojujúce zvuky, akoby praskanie dosiek, akoby sa borili spráchnivené trámy, čosi, čo mu pripomínalo odpratávanie sutín, akoby medzi nimi ktosi zúfalo hľadal pochované poklady. To ho hľadala stonožka - áno, nemýlil sa! Stonožka z pekla hľadala svoju obeť!
Zalial ho studený pot hrôzy: za okamih, už aj vidí jej ohyzdnú hlavu, omotá ho stovkami svojich nôh, až sa nebude môcť ani pohnúť. Už, už odpadáva omietka z múru, už celkom zreteľne počuje, ako sa príšera-stonožka prebúrava cez stenu - už len chvíľka, a bude tu!
A akoby ho vymrštila akási neznáma sila, vzal nohy na plecia."
Nakoniec nesmiem zabudnúť na kuriózny fakt, že táto kniha je podľa niektorých literárnou adaptáciou presláveného rovnomenného Munchovho obrazu. Obaja umelci sa poznali a obdivovali dielo toho druhého
Goran nikdy nevyrástol z kníh pre deti a mládež, v ktorých sa doslova vyžíva. Možno práve preto na neho najčastejšie môžete natrafiť práve v okolí kníh pre mládež na prízemí. Okrem toho je maniak do komiksu a aj veľký milovník poézie. Povráva sa dokonca, že udržuje priateľské kontakty s červíkom Pojinkom.
Goran nikdy nevyrástol z kníh pre deti a mládež, v ktorých sa doslova vyžíva. Možno práve preto na neho najčastejšie môžete natrafiť práve v okolí kníh pre mládež na prízemí. Okrem toho je maniak do komiksu a aj veľký milovník poézie. Povráva sa dokonca, že udržuje priateľské kontakty s červíkom Pojinkom.
Komentáre
Zverejnenie komentára