Veľká kniha strachu (21 príbehov, z ktorých v žilách tuhne krv)

Motto:

Najstaršou a najsilnejšou emóciou ľudstva je strach, najstarším a najsilnejším strachom je strach z neznáma.

H. P. Lovecraft

Pojinko je veľkým, preveľkým, ba najväčšejším milovníkom detskej a mládežníckej literatúry, ale prizná sa vám, že je tiež skalným fanúšikom strašidelných príbehov. Občas si totiž musí všetky tie smiešnôstky, veselôstky a roztomilučkosti vyvážiť niečím tajuplným, záhadným, či dokonca až hrôzostrašným! To aby som sa potom zas mohol vrhnúť v plnej sile na to najlepšie na svete: knihy pre deti a mládež. 
No ale čo tak spojiť to? Jestvujú nejaké dobré horory pre mladých? Existujú, nebojte sa. Teda vlastne: bojte sa, lebo existujú! Nie je ich veľa, popravde, ako šafranu, a to si pritom decká v istom veku vyložene pýtajú niečo, z čoho im budú vlasy dupkom vstávať a mráz po chrbte behať. Ale autori na nich príliš nemyslia a rodičia im také čítanie zakazujú. A vieme, že zapovedané ovocie chutí najlepšie... 
Čo teda v prípade, že sa vaše dietko dožaduje takýchto príbehov? Zakazovať mu ich čítať? A čakať, že si niečo potajomky prečíta samé? A niečo, čo je zlé, ako v literárnej, tak aj v obsahovo-morálnej rovine? Prečo im radšej neponúknuť, či nebodaj aj neprečítať niečo, čo za to stojí? Niečo, pri čom sa dá báť príjemne a celkom bezpečne? Najlepšie večer, keď je búrka, prší a blýska sa, trámy v podkroví praskajú a vánok povieva záclonami, aj keď sú zavreté okná... Lebo dobrý strašidelný príbeh ťaží predovšetkým z atmosféry. A spoločné chvíle strávené so zatajeným dychom a rozšírenými očami pri príbehoch, z ktorých, (ako podnázov avizuje) tuhne v žilách krv, sú nezabudnuteľné. Pojinko sám číta deťom, ktoré navštevujú pobočku knižnice, na pokračovanie z tejto knihy a mimoriadne sa to osvedčilo! Už teraz zháňam vhodnú náhradu na dobu, keď knižka „padne“ a veru neviem či nájdem...

Nie, nie, milí priatelia-čitatelia, s takýmto druhom literatúry naozaj netreba začínať priskoro, veď v horore ako literárnom žánri nájdete snáď ešte viac nekvality, či, pekne po slovensky povedané, vyložených blbostí, že si pomerom brakovosti v ničom nezadajú s tými najsladšími romancami. Zaľúbené romány ale aspoň na svojho prijímateľa nepôsobia negatívne. Rovnako medzi nimi, ako aj medzi horormi, v tej prehliadanej a zatracovanej ríši strachu, nájdete skutočné literárne klenoty.

Napríklad... Ťuk, ťuk, kto to tu klope? Ách, to je Havran Edgara Allana Poea. A príbehy písané perom tohto majstra tvoria asi tretinu všetkých príspevkov v našej knihe. Nechýbajú ale ani Guy de Maupassant alebo Charles Dickens. Áno, aj títo velikáni svetovej literatúry, ktorých si pamätá každý, kto kedy dral školské lavice, písali výbornú strašidelnú prózu. A nehanbili sa za to. Kedysi, v 19. storočí, bolo dobrým zvykom odskočiť si od sociálne kritických a psychologizujúcich románov k „duchárskym“ poviedkam. Bola to vtedy skoro móda, hoci takéto niečo sa žiak a študent v laviciach sotva dozvie. Škoda... možno by ho literatúra viac priťahovala. 
A z tohto obdobia, teda 19. a začiatku 20. storočia pochádza 21 príbehov obsiahnutých v našej antológii. Možno o nich právom hovoriť ako o klasike, pričom je úplne jedno či ich napísal niekto zvučného mena, koho vnímate ako stelesnenie veľkej literatúry a povinného čítania, kto sa strašidelným príbehom venoval len okrajovo, alebo naopak potom menej známy, no kultový autor, ktorý sa na takéto príbehy priamo špecializoval. Hoci sa o nich neučí, majú dodnes zástupy obdivovateľov, ako napríklad H. P. Lovecraft.
Lebo všetky príbehy vo Veľkej knihe strachu sú dobré. Starostlivo vybrané a starostlivo roztriedené do štyroch tematických okruhov. A tak si postupne prečítame príbehy o duchoch či príšerách, ale aj trebárs také, kde je najväčším prízrakom ľudská predstavivosť a šialenstvo. Od racionálnych až po nadprirodzené javy. A všetky tradičné motívy sú samozrejme k dispozícii: počnúc duchom, ktorý sa mstí za svoju smrť, cez návštevu po strašidelného dom či neblahé stretnutie s upírom.

Netreba ale zabúdať, že táto kniha je určená starším deťom / mládeži, a tak je každý jeden príbeh skrátený a prerozprávaný, pričom zvlášť naturalistické pasáže sú vynechané. Strašidelnosť ale neutrpí. Toto všetko je spravené s citom, tak, aby sa originál nemusel pred touto modifikáciou hanbiť. 
Príťažlivou robia knihu aj expresívne ilustrácie, ktoré sú svojím komiksovým štýlom ako stvorené pre mladého čitateľa. Nechýbajú ani medailóniky jednotlivých autorov a tak tínedžersky „husté“ a zároveň milo čiernohumorné noticky a anotácie, ktoré vás navnadia na ten ktorý príbeh. Oko znalca poteší aj prihláška do „Klubu nebojácnych“ s podpisom prezidenta klubu. Je to (akože) samotný E. A. Poe. A všimli ste si citát, ktorý knihu otvára? Že aký citát? Pozrite sa na motto tejto recenzie. Tak to sú to presne tie slová, čo mám na mysli.

Pri čítaní prajem pocit príjemného mravčenia v zátylku a odporúčam vám; pre istotu si kúpte malú lampičku, ktorá môže byť rozsvietená aj počas spánku. To aby sa k vám počas noci nevkradol upírsky červík, čo vysáva písmenká z knižiek -  obávaný Vampirojinko :)

Moje meno je Pojinko a som knihomoľ. Lenže na rozdiel od Vás, som naozajstný knihomoľ - červíček. Oproti mojim príbuzným ale knižky nejem, ja ich čítam! Od chvíle, ako som sa naučil čítať, som nepožul ani jednu stránku, hoci sa už dokážem prehrýzť aj veľmi hrubými knihami! Ale to myslím, samozrejme, obrazne. Namiesto papiera som presedlal na ovocie, ako sa na správneho červíka patrí. Som tu pre Vás, aby som Vám poradil v detskej literatúre, ktorú priam hlcem :)